A iste by to vládnej koalícii vykričala naplno, tak ako to urobila pred časom – zo zúfalstva, lebo už sa nedalo mlčať – keď zorganizovala tlačovú konferenciu s vedcami o riešení pandemickej situácie. Bola nastaveným zrkadlom totálneho zlyhania vtedy ministra Krajčího a vtedy premiéra Matoviča.
Nekričala naplno ani v jej tohtotýždňovej správe o stave Slovenska v parlamente. Lebo je tu aj druhá strana. A to permanentný strach, že jej priama výpoveď o neschopnosti tejto vlády by nahrala Ficovi, Smeru, ultranacionalistom i fašistom. Je nad slnko jasnejšie, že si takúto alternatívnu vládu neželá. Ba ani si neželá, aby jej niekto vyhadzoval na oči, že je to práve ona, kto otvára priestor pre návrat „mafie“: a takých demagógov je vo vládnej koalícii neúrekom. Ale rovnako ju nijako nemôže tešiť, že jej opozícia, ale aj veľká časť občanov vyčíta, že ignorovala 600-tisíc hlasov volajúcich po referende o predčasných voľbách.
Vládnite – alebo choďte preč
A tak vo svojom vystúpení varovala pred hrozbou zlyhania vlády aj v tretej vlne pandémie, upozornila na nespočetné a zbytočné množstvo mŕtvych. Ale nebrala nikoho na zodpovednosť, ba ani len nenaznačila, kto je vinný za túto tragédiu.
Navyše vina za obete v tretej vlne bude ľpieť aj na tej opozícii, ktorá brojí proti očkovaniu, spochybňuje vakcíny a z očkovania robí biznis farmafiriem, namiesto toho, aby zodpovedne vakcináciu odporučila.
Prezidentka je v pasci od nástupu tejto vlády. Je zrejmé, že trpí pri pohľade na do neba volajúci amaterizmus, neprofesionalitu a nekompetentnosť výkonu vládnej aj zákonodarnej moci.
Permanentne sa rozpadajúca vláda je už na smiech. Prezidentke iste nerobí radosť stála pohotovosť, v ktorej sa ocitla aj so svojou administratívou – denné sledovanie všetkých detailov pri každej príležitosti sa vzájomne topiacej koalície je nielen náročné, ale aj otravné. A tak sa v tomto prípade vyjadrila celkom jasne: stabilizujte sa alebo odíďte!
V tomto kontexte ešte raz jasne zdôraznila, že cesta je v prijatí ústavného zákona o možnosti predčasných volieb a referenda o nich. Z týchto náznakov sa zdá, že sa pani prezidentka až tak fatálne návratu Smeru neobáva, že vidí aj iné možnosti budúcej vlády ako nejaký ultrakonzervatívny zlepenec okolo Roberta Fica.
Kde je pravda?
Iste, najviac sledovanou bola téma „vojny v bezpečnostných zložkách“. Na čiu stranu sa pridať v tejto neprehľadnej situácii, v ktorej aj prísne stráženie zákonnosti generálnym prokurátorom Žilinkom interpretuje časť politického spektra aj médií ako „protiúder mafie“? A na čiu stranu v prípade väzobného stíhania samotných vyšetrovateľov („čurilovskej mafie“, slovami predsedu parlamentu Kollára), pri ktorých je dôvodné podozrenie z manipulovania celého procesu vyšetrovania?
Prezidentka sa v tomto labyrinte hľadania kde je „pravda“ na zlosť mnohých nepostavila ani na jednu stranu. Čo dosť zreteľne vypovedá o tom, že sa jej „čurilovci“ až takí nevinní nezdajú. Preto zdôraznila, že „pravdu“ musíme nechať na súdny systém s tým, že celý proces odhaľovania zločinov musí byť zákonný: tu akoby viac preberala argument Žilinku, čím spochybnila nekritickú obhajobu „čurilovej skupinky“ tak politikmi, ako aj časťou médií.
Inak dosť deravou obhajobou, v ktorej časť novinárov už dopredu vie, kde je pravda. Už to samo osebe hovorí, že nechápu v skutočnosti ani právny štát, ani koncept prezumpcie neviny a ani to, že vynášanie verejných rozsudkov pred rozhodnutím súdu je vlastne pasívnou formou lynču. A ešte ironickejšie na tom je to, že to robia novinári, ktorí sa hlásia k „západnej“ právnej kultúre. Len deklaratívne.
Mier v spoločnosti?
Pred svojím vystúpením si prezidentka pozvala rozhodujúce postavy našej politickej scény na osobné konzultácie. Urobila nepochybne správne. Z jej prejavu v parlamente mi je celkom zrejmé, že hlavnou témou bolo hľadanie akéhosi upokojenia verejného priestoru a to urgentne, pred treťou vlnou pandémie. Nevieme, akú silu bude mať. Ak bude mierna a krátka, prenesieme sa cez ňu vcelku pokojne. Ale ak bude tvrdá a dlhšia, vyžiada si striktné obmedzujúce opatrenia, spôsobí škody a rozčesne spoločnosť na dva priam nezmieriteľné tábory: zaočkovaných a nezaočkovaných.
V takejto situácii bude ťažké zabrániť aj hnevu vakcinovaných, lebo dnes je – a to naprieč svetom – neodškriepiteľným faktom, že okolo 80 % hospitalizovaných a umierajúcich sú nezaočkovaní. Čo u tvrdých antivaxerov vyvolá ešte väčšiu frustráciu, pocit ohrozenia, nové konšpirácie a ich reakcie budú nepredvídateľné.
Politickí predstavitelia nezareagovali na rozhovory s prezidentkou čitateľne, Robert Fico jej obratom ruky vyhlásil vojnu a pomstu (za „zmarené“ referendum). Jediný konštruktívny návrh prišiel od Petra Pellegriniho: okrúhly stôl straníckych lídrov. Je to pokus o akúsi inštitucionalizáciu prezidentkinej iniciatívy. Pellegrini jej tak vyšiel v ústrety, čo hovorí o tom, že by sám rád bol akýmsi mierotvorcom v rozdelenej spoločnosti. Takáto iniciatíva je prospešná, ak verejnosť vie, čo má byť predmetom okrúhleho stola, ale hlavne jeho výsledkom. Ak sa to nedozvie, Hlasu to skôr neprospeje…
A pre prezidentku to nebude východisko z pasce, do ktorej ju zahnala nekompetentná vláda na jednej a hrozba návratu Smeru na strane druhej.