Je veľa uhlov pohľadu, z ktorých možno posúdiť politický osud lídra rakúskych ľudovcov (ÖVP). Tí, ktorí Kurza dodnes podporujú, ho považujú za výnimočný talent, ktorý stroskotal pre nepriazeň bývalých koaličných partnerov – sociálnych demokratov (SPÖ) a pravicových populistov zo strany FPÖ.
Sociálni demokrati padli v roku 2017 za obeť niekdajšiemu ministrovi zahraničných vecí Kurzovi, keď presadil koniec veľkej koalície vo Viedni. Dnešný predseda FPÖ Herbert Kickl zase kancelárovi Kurzovi nikdy neodpustil, že ukončil spoluprácu s „haiderovcami“ po tom, čo svetlo sveta uzrela kauza Ibiza.
Kto nesie zodpovednosť v kauze Kurz? Ide výlučne o neuveriteľnú bezočivosť človeka, ktorý túžil po moci? Alebo treba vychádzať z toho, že sa celý politický systém v Rakúsku zakladá na nezdravom prepojení moci s médiami?
Na prvý pohľad ide o tradičné vysvetlenia zo strany porazených. Kurz sa však iba krátko pred tým než abdikoval, prezentoval s ekologickou daňovou reformou, čo bol vôbec prvý projekt, ktorým sa mohol profilovať ako progresívny politik. Z perspektívy jeho súperov bol teda najvyšší čas zabrániť kariére 35-ročného „detského cisára na čele Rakúska“, aby s jeho menom už nikdy nebol spojený skutočný politický úspech.
Väčšina Rakúšanov uvítala, že Kurz odstúpil. Špeciálna prokuratúra zatiaľ síce nepotvrdila podozrenia z korupcie a zo spreneverenia peňazí z rozpočtu ministra financií v súvislosti so zmanipulovanými prieskumami, na základe ktorých mal Kurz v roku 2017 ovplyvňovať voličov vo svoj prospech. No ľudia sú sklamaní predovšetkým z toho, že svojimi daňami zrejme zaplatili za dezinformačnú politiku, a to i v prípade, že sa nerozhodli podľa ankiet.
Kto však nesie zodpovednosť v kauze Kurz? Ide výlučne o neuveriteľnú bezočivosť človeka, ktorý túžil po moci? Alebo treba vychádzať z toho, že sa celý politický systém v Rakúsku zakladá na nezdravom prepojení moci s médiami?
Veď problematický stav nastal v čase, keď Kurzov tím ešte neovládol štruktúry výkonnej moci. Mladí konzervatívci zrejme zužitkovali nešťastnú konšteláciu, že Christian Kern (SPÖ) bol považovaný iba za dočasného kancelára po ére Wernera Faymanna a niekdajší konzervatívny minister financií Hans Jörg Schelling nemal silnú pozíciu vo vláde.
Bolo by preto príliš zjednodušujúce všetko zvaliť iba na osobu Sebastiana Kurza. Samozrejme, ak spáchal trestný čin, treba ho odsúdiť. Pritom však nemožno odložiť bokom debatu o vzťahu medzi politikou a médiami. Rakúsky štát totiž zadáva zhruba tretinu reklamy v médiách, čo v praxi znamená dosť príležitostí na všestranné ovplyvňovanie novinárov. Aj preto nestačí, že Kurz abdikoval a prezident Alexander van der Bellen sa ospravedlnil za zlé mravy v politike.
V neposlednom rade ide o politické hodnoty občianskeho tábora. Konzervatívni predsedovia vlád spolkových krajín sa v posledných mesiacoch opätovne prihovárali za to, aby Kurz zostal vo funkcii kancelára. Nedávno ministri za ÖVP vyhlásili, že v prípade abdikovania odídu s Kurzom. Ten však nominoval Alexandra Schallenberga za svojho nástupcu a ľudovci budú aj naďalej vo vláde. Krátko po tom, čo Kurz odstúpil, predseda vlády spolkovej krajiny Vorarlbersko Markus Wallner verejne uvažoval o vylúčení bývalého kancelára z ÖVP.
Otázka znie, či sa Kurzovi v krátkom čase podarilo vytvoriť vnútrostranícky systém bez osobnej alternatívy, podobný Merkelovej CDU v Nemecku, alebo či sa všeobecné sebauspokojenie konzervatívcov zakladá na ich vlastnej svojvôli. Pre opätovné získanie dôvery voličov sú obidve alternatívy problematické.