Na Slovensku máme voči mnohým obciam obrovský morálny dlh. Ich obyvatelia dodnes nemajú dostupný vodovod alebo kanalizáciu. V najhoršom prípade ani jedno. Najmä pri kanalizáciách je situácia alarmujúca. Až 70 percent aglomerácií pod dvetisíc obyvateľov nie je napojených na verejný systém čistenia odpadových vôd. Pričom práve v malých obciach, neraz v chránených územiach, žije až tretina obyvateľov Slovenska.
Pri vodovodoch je situácia zdanlivo lepšia, no zďaleka nie vyhovujúca. Až 15 percent obcí pod dvetisíc obyvateľov jednoducho verejný vodovod nemá. Toľko hovoria dostupné oficiálne čísla z rokov 2018 a 2019. A nič nenaznačuje, že by sa situácia mala zásadne zlepšiť. Práve naopak. V dôsledku klimatickej krízy lokálne suchá situáciu ešte viac komplikujú. Už teraz býva v studniach nedostatok vody.
Oficiálne čísla sú jedna vec, ale do excelových tabuliek nie je možné vtesnať, aké nároky tento stav kladie na samotné obce bez vodárenskej infraštruktúry. Jeden príklad za všetky. Obec Rohov na západe Slovenska nemá vodovod. A tak veľké sociálne zariadenie v obci musí často vodu dovážať v cisternách, aby 120 klientom mohlo zaistiť základnú hygienu. To nie je obraz Slovenska v dvadsiatom prvom storočí, ktorý by sme chceli vidieť.
Ak by prebiehali majstrovstvá v paradoxoch, Slovensko patrí medzi favoritov. Na jednej strane patríme k špičke v zastúpení obcí, ktoré nemajú verejný vodovod či kanalizáciu, na druhej strane sme na chvoste v čerpaní eurofondov. To je paradox, vedľa ktorého je aj bratislavský obchvat bez privádzača maličkosť.
Kým v mnohých obciach voda netečie, Slovensku zároveň hrozí, že môže prísť o obrovské peniaze z eurofondov. Posledné údaje ukazujú, že v čerpaní zdrojov sme sa ocitli medzi piatimi najslabšími krajinami. Kým Maďarsko, Poľsko a Česká republika sú v prvej desiatke s čerpaním na úrovni 60 percent, Slovensko prešľapuje niekde na úrovni 45 percent.
Kde je teda problém? Nie som fanúšikom obviňovania, som fanúšikom riešení. V tejto oblasti sú cenné skúsenosti práve starostov a starostiek, ktorí neraz poukazujú práve na celý systém. Dokonca neraz hovoria až o šikanovaní.
Aby sa dostali k financiám z eurofondov alebo iných zdrojov, musia sa podľa ich slov prehrýzť neuveriteľnou byrokraciou. Musia si zháňať potvrdenia od štátnych inštitúcií, ktoré potom štátnym inštitúciám predkladajú. Jeden zo starostov sa ma pri stretnutí úprimne spýtal, prečo musí vypisovať žiadosti na daňový úrad, Sociálnu poisťovňu, VšZP, inšpektorát práce. Žiaľ, moja odpoveď je, že si štát nedokáže plniť základné funkcie.
Slovensko tiež nevyrokovalo v Partnerskej dohode, ktorá zastrešuje eurofondy, možnosť, aby sa obce menšie ako 2¤000 obyvateľov mohli spájať na účely projektu do aglomerácií. Očakávam, že v práve vyrokúvanej Partnerskej dohode to bude jedna z priorít rokovaní s Európskou komisiou.
A sú tu i ďalšie, často objektívne, dôvody ako dĺžky konaní alebo proces verejného obstarávania. Na tieto aspekty sa však poukazuje roky bez toho, aby sa s problémom zásadne pohlo.
Čo môžeme spraviť, aby sme tento stav zmenili? Nemusíme objavovať Ameriku. Stačí sa inšpirovať ostatnými krajinami, v ktorých nie je štát len kontrolór a schvaľovateľ. Je v pozícii servisného partnera obciam, má dostatočné kapacity, vybudované dostatočné systémy, aby obec či akýkoľvek iný subjekt nebol „žiadateľ“, ale partner.
Pretože aký môže mať štát vyšší záujem ako to, aby sa eurofondy čerpali? Napadá mi jeden. Aby v dvadsiatom prvom storočí mali jeho občania tečúcu vodu a splachovací záchod.