Tvrdenie predpokladá, že občania sa začnú pýtať, ktorý kandidát klame menej ako ostatní. Alebo aký volebný program sa najviac blíži tomu, čo môže krajina reálne dosiahnuť.
To je však naivné. Aj preto, že po tridsiatich rokoch politických a hospodárskych otrasov ani ľudia, ktorí sú inak spoločensky aktívni či zvedaví, nemajú na politiku čas a najmä chuť. Navyše, sú tu vôbec schopné alternatívy?
Často sa predpokladá, že nasledujúcu koalíciu budú spoločne viesť Smer a Hlas. To sa, minimálne na nejakú dobu, nedá vylúčiť. Samozrejme, otázka je, či Slovensko naozaj potrebuje návrat garnitúry, po ktorej ostali zanedbané nemocničné budovy či zabudnutá križovatka na bratislavskom obchvate…
Tichá hnedá koalícia
Otázna je však aj politická stránka tohto scenára. Najmä vzhľadom na silnú nevraživosť medzi Petrom Pellegrinim a Robertom Ficom partnerstvo nebude fungovať. Aj jeden, aj druhý bude nielen pripravený toho druhého vo vhodnom okamihu odstrihnúť od moci, ale najmä už do koalície vstupovať tak, aby mal po boku niekoho iného, s kým bude v úzkom spojenectve.
Najviac pravdepodobné sú tri scenáre. Prvým je koalícia kontrolovaná spojenectvom Smeru, ktorý asi čoskoro v preferenciách preskočí Hlas, s jednou, prípadne dokonca oboma neofašistickými stranami. To v prípade, že v zime prídu vážnejšie hospodárske otrasy (pre pandémiu a problémy s energiami), koalícia sa rozsype a ľudia jednoducho zahlasujú značne protestne. Spojenectvo môže byť oficiálne, ale môže mať aj podobu tichej, no kľúčovej parlamentnej podpory.
Mimochodom, osud Smeru po voľbách pekne ilustruje, aké ťažké môže niekedy politické manévrovanie byť. Robert Fico v zásade hodil koalícii záchranné koleso. A to tým, že prešiel na ostro konšpirátorské pozície. Posmelil tak hlasné skupinky agresívnych ľudí, spájajúcich pandémiu s 5G sieťami a pobehujúcich po vozovke s pokrikom, že „robia generálny štrajk“. Tie však obrovskú časť národa jednoducho odpudzujú. Pokiaľ sa obraz protestov a vôbec opozície voči vláde bude spájať najmä s nimi, koalícia môže byť pokojná.
Na druhej strane Fico proste potreboval ukázať, že vie preferenčne rásť, tak siahol po tom, čo bolo najjednoduchšie. Otázka je, čo ďalej. Tým, že aj sám podporil očkovací skepticizmus, ale najmä dovolil, aby niektorí jeho spolupracovníci šírili doslova bludy, sa dostal do pozície, že mu bude vyčítaný rastúci počet mŕtvych. Aj bankroty firiem, najmä v gastrosektore, a zrejme ich nebude málo. Všetko bude záležať na tom, ako efektívne mu médiá tieto následky pripíšu. Robert Fico je pragmatický politik, ak by mal možnosť opäť prejsť na stredové pozície, pôsobiť viac štátnicky, tak to urobí. Ale manévrovací priestor má veľmi úzky. A najnovším obracaním sa na neočkovaných, aby tu „urobili majdan“, si ho zúžil až vzduchotesne.
Na šnúrke Kollárových gatí
Boris Kollár medzitým ráta s možnosťou, že on a Pellegriniho Hlas si udržia dostatočne silnú pozíciu do volieb, aby spolu vytvorili jadro novej vládnej koalície. Koho tam priberú, je už relatívne jedno. Podstatné je, že to budú riadiť. Ale takáto koalícia, pomáhajúca ostať pri moci niekomu ako Boris Kollár, s jeho mravným profilom, by bola nepochybne len ďalším klincom do rakvy dôvery v politický systém.
Obrovská časť spoločnosti je v zajatí bulváru, ako aj Facebooku. Veľa pre rozpad noriem civilizovanosti a racionality robí aj súčasná politická scéna. Najmä Igor Matovič svojou klaunskou aktivitou dokonale rozbil úctu občanov k vláde, k politike, k verejnej sfére.
Potom je tu ešte tretí scenár. A to, že nasledujúce voľby nebudú mať víťaza. Len množstvo menších a stredne veľkých strán. Je to veľmi pravdepodobné, pretože v tejto chvíli v politike nie je ani nový jednotiaci impulz, ani skupina s jasnou agendou a primerane agresívnym ťahom na bránku. Strany sú v podstate malé, čo sa týka osobnostnej výbavy. Stačí si všimnúť, že aj špičkou Smeru či Hlasu je v podstate len malá skupinka ľudí. Môže nás čakať veľmi nestabilná koalícia. Alebo „bulharský scenár“. V tejto krajine majú tento mesiac už tretie parlamentné voľby v priebehu menej ako roka.
Budúcnosť patrí klaunom?
Bohužiaľ, vzniku nejakých jednotiacich diskusií dnes takmer nič nenahráva. Obrovská časť spoločnosti je v zajatí bulváru, ako aj Facebooku s jeho algoritmami podporujúcimi šírenie málo racionálnych príbehov a vznik do seba uzavretých komunít. Na druhej strane – veľa pre rozpad noriem civilizovanosti a racionality robí aj súčasná politická scéna. Najmä Igor Matovič svojou klaunskou aktivitou dokonale rozbil úctu občanov k vláde, k politike, k verejnej sfére.
Štátnicky v tejto atmosfére môže vystupovať niekto, kto má veľa garantovaného mediálneho priestoru – prezidentka a možno ešte ako-tak lídri najväčších strán. Všetci ostatní sú nútení presadzovať sa čo najostrejšími vyhláseniami. Je v tom kus banálnej irónie ľudského správania. Občania síce hovoria, že si želajú najmä upokojenie situácie, ale aj tak reagujú najmä na konfrontačné a emocionálne výkriky. Ak bude vláda pokračovať, chaos bude narastať. Problém je, že zrejme aj v prípade, ak skončí.