Nečudo preto, že očakávania aspoň malého pokroku od prelomovej parížskej konferencie pred šiestimi rokmi boli veľmi veľké. Čo sa teda vlastne udialo v Glasgowe? Zhodnotiť výsledky je náročné aj pre skúsených klimatológov či novinárov. Máme sa radovať? Alebo ešte pridať v často sizyfovskom boji za zachovanie obývateľnej planéty?
Problém č. 1 – fosílne palivá
Od parížskej konferencie ľudstvo do atmosféry uvoľnilo neuveriteľných 250 miliárd ton oxidu uhličitého. Až opatrenia súvisiace s pandémiou Covid-19 v uplynulom roku priniesli rekordný pokles spotreby fosílnych palív. Tohtoročné predbežné údaje však naznačujú, že svetová ekonomika, na rozdiel od ľudí, vyzdravela nečakane rýchlo a spotreba fosílnych palív stúpne takmer na predkrízovú úroveň. Pritom Medzinárodná energetická agentúra (IEA) už pred konferenciou varovala, že celosvetová spotreba fosílnych zdrojov môže byť už v roku 2023 znovu rekordná.
Zmeniť by to mohlo napĺňanie záväzkov z Glasgowa. Sú však dostatočné? Veď takmer absurdný rozsah problému, ktorý pred svetom stojí, približuje nasledujúci fakt: emisie skleníkových plynov musia každoročne klesať takmer rovnakou rýchlosťou ako počas pandémie až takmer k nule. A potom by mali nové technológie, ktoré sotva opustili vedecké laboratóriá, ďalej pomáhať pri čerpaní nemalého množstva uhlíka z atmosféry.
Tri pozitíva
V Glasgowe sa udiali tri pozitívne veci. Prvou je dohoda o výraznom obmedzení a postupnom spoplatnení emisií metánu, druhou viac-menej globálna dohoda o zastavení odlesňovania do roku 2030 aj s podporou bolsonarovskej Brazílie, a tretím kladom je záväzok Indie postupne ukončiť využívanie uhlia. Toľko kritizovaný znížený záväzok o odklone od uhlia, ktorý nakoniec presadili Čína a India, však súvisel s neochotou rozvinutých štátov takýto záväzok podporiť finančne. Kladne možno hodnotiť aj každoročné hodnotenie plnenia záväzkov, pretože päťročný parížsky cyklus bol jednoznačne nedostatočný. Keď necháme bokom silné slová niektorých politikov o „úspešnom Glasgowe“ a „narastajúcom odhodlaní“, či motivujúce slová Antónia Guteressa, zoznam pozitívnych správ sme vyčerpali.
Chýbajúce riešenia
V deklarácii z Glasgowa chýba najmä to, čo sa od neho očakávalo, teda konkrétne kroky, ktoré k naplneniu ambicióznych sľubov povedú. Diskusia o dotáciách pre fosílne palivá bola len strohá, pričom práve ich rázne zrušenie je prvým účinným krokom ku zníženiu spotreby. Samozrejme, potrebujeme ich niečím nahradiť, a to bude stáť nemálo peňazí. Prečo by ich nemali poskytnúť najbohatšie štáty, ktoré zbohatli práve vďaka intenzívnemu využívaniu prírodného bohatstva zeme?
V deklarácii z Glasgowa chýba najmä to, čo sa od neho očakávalo, teda konkrétne kroky, ktoré k naplneniu ambicióznych sľubov povedú. Diskusia o dotáciách pre fosílne palivá bola len strohá, pričom práve ich rázne zrušenie je prvým účinným krokom ku zníženiu spotreby.
Aj úvahy o dodatočnom, ideálne globálnom spoplatnení fosílnych palív zostali len v teoretickej rovine. Pre mnohé nízkopoložené ostrovné a pobrežné štáty môže Glasgow znamenať rozsudok smrti, ale nielen pre ne. Silná fosílna lobby si bude naďalej užívať nespravodlivé výhody na úkor súčasnej aj budúcich generácií ešte prinajmenšom o nejaký ten rok navyše. Lenže planéte už takýto luxus vypršal.
Aktivistom dochádzajú sily
Protestnému hnutiu proti klimatickej nečinnosti, ktoré naštartovala Greta Thunbergová, postupne dochádzajú sily, k čomu zrejme prispieva aj celebritizácia ekologických aktivistov a stále silnejúci greenwashing. Aktivizmus je však iba jedna stránka veci, aj keď isto nezanedbateľná. Najmä „deti milénia“ (generácia Y) vrátane generácie postmileniálov by mala začať konkrétnejšie rozmýšľať, ako efektívne pretaviť svoju nespokojnosť s klimatickým vývojom do praktických činov, aké nové a lacné bezuhlíkové technológie zaviesť rýchlejšie do praxe, ako a čím nahradiť nedostatkové suroviny, bez ktorých to nebude možné (typickým príkladom je lítium), a najmä ako a kde na to získať peniaze. Už nestačí iba vyrábať transparenty, zvolávať demonštrácie a vyhovárať sa na osud, ktorý pre potomkov pripravujú spiatočnícki rodičia. V tom spočíva určitá šanca na zmenu.
Takže aj keď po Glasgowe sa mnohým bude zdať situácia naďalej takmer bezvýchodisková, z histórie vieme, že v časoch najhorších zo seba ľudia dokážu dostať to najlepšie. Možno sa v poslednej chvíli predsa len nájde schodné riešenie. Lenže už aj v takom prípade budeme všetci potrebovať veľa šťastia, aby Glasgow s odstupom času nakoniec nezostal symbolom poslednej premrhanej šance.