Vysoké školy a moc

Za sporom o novelu vysokoškolského zákona sa ukrýva zápas o moc, teda o to, kto bude kontrolovať vysoké školy a rozhodovať o nich. Nielen o majetku a financiách, ale aj o regulácii, predpisoch, normách a v konečnom dôsledku o zdrojoch, výsledkoch a výstupoch, teda aj o práci akademických zamestnancov.

22.11.2021 14:00
debata (2)

Univerzity ešte dávno v stredoveku založili sami učenci, vzdelanci a ich žiaci, študenti. Tak vznikla akademická samospráva, hoci vždy bola posvätená buď svetskou, alebo cirkevnou mocou. Prezieraví a osvietení mocipáni však nad akadémiou držali skôr ochrannú ruku, než aby ju chceli dirigovať alebo manipulovať, či už nasilu zvonka, alebo rafinovane zvnútra. Na druhej strane akademici vždy museli nachádzať modus vivendi so štátnou mocou, a to aj za cenu toho, že sami vstupovali do politiky či do štátnej administratívy. Jeden príklad za všetky: slávny Wilhelm von Humboldt (1767–1835) by sotva bol mohol založiť Berlínsku univerzitu (1810), ak by nebol býval v pozícii úradníka na ministerstve.

Vlna transformácií v akademickom svete

Súčasný globálny akademický svet za ostatné desaťročia zachvátila vlna transformácií, ktorá, pochopiteľne, zasiahla aj oblasť administratívy, riadenia a správy vysokých škôl. Pre tieto oblasti sa zaužíval pojem „governancia“, ktorý už v 70. a 80. rokoch minulého storočia analyzoval francúzsky filozof Michel Foucault (1926–1984). Zahŕňa všetko, čo sa týka moci a ovládania univerzít, rozhodovania o nich, teda otázky „komu patria univerzity“. Zdá sa, že táto téma so značným oneskorením, a najmä značne nereflektovaná dospela teraz aj do našich akademických končín. Základnou myšlienkou týchto transformácií je rozlíšenie medzi vlastnou akademickou a ostatnou mimoakademickou „agendou“.

Ide teda o rozlíšenie medzi samotnou akademickou prácou v oblasti vzdelávania a výskumu, ktoré sú jadrom každej vysokej školy, a ostatnými činnosťami, ktoré musí zabezpečovať každá organizácia, ak má vôbec fungovať. Táto administratívna a manažérska agenda má tendenciu narastať, čo si vyžaduje profesionálne kompetencie a efektívny aparát. Je však nevyhnutné zdôrazniť, že všetky tieto manažérske činnosti sú len nástrojom a prostriedkom na to, aby na vysokej škole fungovala a rozvíjala sa samotná akademická činnosť, ktorá je jej cieľom a zmyslom.

Tí najúspešnejší akademickí funkcionári sú ako „obojživelníci“, ktorí majú slušný akademický „rekord“, vďaka ktorému rozumejú akademickej práci a vedia čo a koho riadia, a zároveň aj slušné manažérske kompetencie, vďaka ktorým vedia, ako majú riadiť taký zložitý spoločenský organizmus, akým vysoká škola je.

Vecným problémom sú teda funkcie a kompetencie orgánov a štruktúr na vysokej škole, ktoré majú zodpovedať za jednu i druhú oblasť a spolu vytvárať „súhru“ tak, aby v konečnom dôsledku fungovala celá organizácia. Je bez diskusie, že akademické záležitosti si musia spravovať akademici sami. Popri tom si stále spravujú aj tie ostatné, manažérske, pretože každý akademik, ktorý je zvolený do akademickej funkcie, sa nevyhnutne stáva manažérom, administrátorom – a v tom lepšom prípade aj lídrom, v horšom zasa byrokratom.

Tí najúspešnejší akademickí funkcionári sú ako „obojživelníci“, ktorí majú slušný akademický „rekord“, vďaka ktorému rozumejú akademickej práci a vedia čo a koho riadia, a zároveň aj slušné manažérske kompetencie, vďaka ktorým vedia, ako majú riadiť taký zložitý spoločenský organizmus, akým vysoká škola je. Z tohto hľadiska sa akákoľvek správna rada – a to dokonca vo verejnej inštitúcii – ako akási analógia dozornej rady v privátnej firme, musí javiť ako cudzí prvok.

Univerzity sú zrkadlom spoločnosti

Lenže žiadna vysoká škola nie je izolovaná od spoločnosti, v ktorej pôsobí a kvôli ktorej v konečnom dôsledku existuje. Vysoké školy tu naozaj nie sú samy pre seba, ale pre spoločnosť, ktorá na ne kladie svoje požiadavky a má, čo sa týka vysokých škôl, svoje očakávania. V tomto vzťahu spoločnosti a vysokých škôl spočíva ďalší, vlastne ten základný problém, ktorý sa dá zahrnúť pod slovo „nedôvera“, dokonca totálna spoločenská nedôvera.

Naša spoločnosť sa za ostatných tridsať rokov transformovala v súlade s hlavnými trendmi Západu, ktoré môžeme zahrnúť pod termín „neoliberálny kapitalizmus“. Takáto spoločnosť má svoje požiadavky aj na vysoké školy a vytvára si vlastný neoliberálny model univerzity. Jeho znakmi sú manažerizmus (tzv. Nový verejný manažment), ekonomizmus a monetarizmus (meranie výkonov finančnými ukazovateľmi), korporatizácia (zmena akademických inštitúcií na korporácie), marketizácia, komodifikácia a komercionalizácia (zavádzanie trhových a komerčných princípov), byrokratizmus (vláda byrokratických noriem) atď.

Tieto trendy vyvolávajú za ostatné desaťročia v globálnom akademickom svete krízové javy, proti ktorým poctiví akademici takisto poctivo protestujú (napríklad „Akademický manifest“ holandských filozofov z roku 2015).

Napriek všetkému problémy našich vysokých škôl sú riešiteľné za predpokladu prekonania totálnej nedôvery medzi vysokými školami a ministerstvom školstva a racionálnej diskusie. Nejde tu však len o dobrú vôľu a návrat k rokovaniu, ale najmä o obraz vysokých škôl, aký máme všetci v hlavách. O tom, v akom stave naše vysoké školy naozaj sú a čo potrebujú. V tomto vládne už dosť dlho množstvo nejasností, ba chaos a zmätok. Každý, kto má možnosť, si „mocensky“ presadzuje svoju predstavu, výsledkom čoho je to, čo vidíme.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #ministerstvo školstva #univerzity #vysoké školstvo #novela zákona o vysokých školách #Michel Foucault #Wilhelm von Humboldt
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy