Na akcii Petra Uhla sprevádzala Anna Šabatová, jeho manželka, právnička, bývalá česká ombudsmanka a v posledných rokoch Uhlova citlivá a starostlivá ošetrovateľka. Na krste knihy sa potom zišli desiatky často o generáciu mladších ľudí, pre ktorých bol Petr Uhl inšpiráciou, nasledovaniahodným vzorom, hodnotovým orientačným bodom v dobe, ktorej stále dominuje neoliberálny diskurz o malom štáte a veľkej osobnej zodpovednosti.
Pár dní pred týmto krstom Petr Uhl oslávil svoje osemdesiatiny. Je svedectvom o verejnej veľkosti človeka, keď 80. narodeniny oslavujú nielen v kruhu rodiny, ale aj v strede záujmu desiatok ľudí, ktorí sú síce o niekoľko generácií mladší, patria však k rovnakému ideovému a organizačnému prostrediu a sú pripravení v rozbehnutej práci pokračovať. Tým akoby náhle prebudeným záujmom mladých ľudí o seba a svoju prácu sa celkom podobal svojmu svokrovi Jaroslavovi Šabatovi, aj keď Uhlova radikalita bola iná, prinajmenšom chcela viac stavať na samospráve ako na stranách.
Francúzska inšpirácia
Peter Uhl sa narodil počas druhej svetovej vojny, dospieval v čase „politického odmäku“ po XX. zjazde KSSZ, teda nielen v dobe veľkého rozmachu československej kultúry, ale aj dobe ustupujúcich reštrikcií spojených s cestovaním. Vďaka tomu sa Petr Uhl mohol dostať do prostredia francúzskej radikálnej ľavice, ktoré sa mu stalo zásadnou inšpiráciou. Žil však aj študentským životom. Pred koncom roku 1968 založil s radikálnymi študentmi Hnutie revolučnej mládeže (HRM) a bol jeho najvýraznejšou postavou, o rok neskôr bol za činnosť v HRM zadržaný a uväznený.
Po prepustení patril medzi zakladajúcich signatárov Charty 77 – veľkej školy „emancipácie, sebaorganizácie, a hlavne tolerancie“, vydával cenené Informácie o Charte, viedol Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných, pôsobil v Československo-poľskej solidarite, cez Východoeurópsku informačnú agentúru informoval o dianí za železnou oponou, vďaka svojim väzbám na Francúzsko sa stal členom IV. internacionály, bol znovu zadržaný a v normalizačných väzeniach nakoniec strávil deväť rokov.
Činorodý aktivista
Po novembri 1989 Petr Uhl rozvíjal činnosť vo všetkých doterajších smeroch – ako novinár bol riaditeľom ČTK, šéfredaktorom časopisu Listy a komentátorom denníka Právo, ako politik bol poslancom Federálneho zhromaždenia aj splnomocnencom pre ľudské práva v prvej vláde ČSSD, stal sa aj autorom ľudskoprávnej časti jej politického programu. Vo vládnej funkcii sa usiloval okrem iného o vybudovanie pamätníka na mieste rómskeho koncentračného tábora v Letoch pri Písku.
Plnohodnotný život je len ten, ktorý je venovaný zlepšovaniu spoločenských pomerov. Len taký život, v ktorom človek dokáže staviť aj sám seba do úsilia o ciele, ktoré považuje spoločensky za prospešné.
Bez ohľadu na funkcie potom pokračoval v obhajobe ľudí poškodených na svojich základných právach. Postavil sa napríklad na stranu ruského anarchistu a študenta Karlovej univerzity Igora Ševcova, ktorý bol pred niekoľkými rokmi obvinený z pokusu o podpaľačský útok na dom ministra obrany, vzatý do niekoľkomesačnej väzby a následne justíciou úplne oslobodený. Podporoval kolektív pretvárajúci schátranú budovu bývalej pľúcnej kliniky na autonómne spoločenské a kultúrne centrum.
Alternatíva je možná
Pamiatka Petra Uhla však nespočíva len v pozoruhodnom životopise, ale v originálnej myšlienkovej práci na formulácii spoločenskej alternatívy: „Systém celospoločenskej samosprávy nie je všeliek. Je možné s ním súhlasiť len vtedy, ak zaručuje stály rast priamej demokracie voči podielu nepriamej demokracie,“ písal v jednom zo svojich textov. Zároveň bol vždy pripravený hájiť systém zastupiteľskej demokracie proti tým, ktorí by chceli politiku z debát a rozhodovania o budúcej podobe spoločnosti vyraďovať.
„Ústup z ľavicových pozícií,“ písal v inom texte ešte koncom osemdesiatych rokov, „má však svoje hlbšie príčiny: tkvie, po rokoch bojov za socialistické ideály, v strate viery v lepšie perspektívy ľudstva vôbec.“ Túto predstavu sám Petr Uhl nikdy nestratil. Tak ako si uvedomoval, že strnulosť vedeckého svetového názoru nie je cestou, neuveril ani v koniec dejín po studenej vojne.
Dejiny sa však nekončia ani s odchodom Petra Uhla. Zjavná existencia nasledovníkov pripravených na jeho prácu nadväzovať je odpoveďou na obavu, či v našej dobe môžu vyrásť nové osobnosti rovnakej kvality. Tie osobnosti tu sú, akokoľvek s ohľadom na inú dobu vyzerajú inak ako osobnosti povojnovej etapy. Dôvera v človeka a jeho dôstojnosť a hodnotu Petra Uhla nikdy neopustila a na krste svojej knihy mal pred očami desiatky ľudí presvedčených o tom istom.
„Plnohodnotný život je len ten, ktorý je venovaný zlepšovaniu spoločenských pomerov. Len taký život, v ktorom človek dokáže staviť aj sám seba do úsilia o ciele, ktoré považuje spoločensky za prospešné," napísal, aj sám o sebe, Petr Uhl.