Lož sa dá poraziť len pravdou, nie zákonom

Návrh ministerky spravodlivosti na zavedenie veľmi kuriózne až orwellovsky znejúceho „trestného činu šírenia nepravdivej informácie“ je veľmi nebezpečný precedens, ktorý nemôže prejsť v žiadnom štáte, ktorý si chce hovoriť aspoň formálne demokratický. K problému sa už vyjadrovali sudcovia, advokáti i experti na trestné právo, ja sa chcem pozrieť na kauzu z pohľadu filozofie a histórie slobody prejavu.

07.12.2021 14:00
debata (43)

Toto tu už bolo

V prvom rade musím verejnosť vyviesť z jedného všeobecne rozšíreného omylu: množstvo dezinformácií vo verejnom priestore nie je v súčasnosti väčšie ako kedykoľvek v minulosti – ich význam sa však neprimerane a zámerne preceňuje. Falošné správy tu boli vždy. Už dejiny našej žurnalistiky odštartovali hoaxy. Prvé noviny v Uhorsku Mercurius Hungaricus vznikli ako propaganda pre zahraničných spojencov Františka Rákocziho II., aby nezanevreli na podporu jeho povstania. Preto si v nich vymýšľal víťazstvá, hoci v skutočnosti prehrával. Masová tlač v USA vznikla na podklade neuveriteľných táranín, senzácií a vymyslených historiek, ktoré mali pritiahnuť čitateľa.

Reakciou na šírenie takýchto klamstiev však nebola cenzúra a prenasledovanie ľudí za falošné správy, ale založenie serióznych novín New York Tribune. A je to tá jediná správna reakcia, lebo lož sa dá poraziť jedine pravdou a transparentnosťou.

Obhajcovia štátnych zásahov do slobody prejavu sa bránia najčastejšie tým, že hoaxy sú pre spoločnosť škodlivé, že sami občania si želajú zakročiť proti dezinformáciám a že to v žiadnom prípade nemožno považovať za cenzúru.

Návrh ministerky spravodlivosti na zavedenie veľmi kuriózne až orwellovsky znejúceho „trestného činu šírenia nepravdivej informácie“ je veľmi nebezpečný precedens, ktorý nemôže prejsť v žiadnom štáte, ktorý si chce hovoriť aspoň formálne demokratický.

Slovo cenzúra pochádza z latinského censeo, -ere a znamená hodnotiť. Na hodnotenie spisov si počas stredoveku vytvorila autoritatívny monopol cirkev. Zdôvodňovala si to aj tým, že sami veriaci žiadali svojich kňazov, aby im pomohli zorientovať sa v tom, čo je pravdivé a čo nie, čo je správne a čo nie. Keď sa však objavil konkurent cirkevnej autority v podobe reformácie, cirkev sa rýchlo zorientovala a z individuálnych odporúčaní sa stali všeobecne záväzné nariadenia. Chcem tým povedať, že toto tu už bolo a je to nebezpečné. Nemali by ste sa dať pomýliť ubezpečovaním, že to nie je cenzúra – od roku 1848 sa obnovenie cenzúry v žiadnej diktatúre nenazvalo týmto zdiskreditovaným pojmom.

Ako dokázať zlý úmysel?

Z praktického i filozofického hľadiska si neviem predstaviť, na základe čoho budú súdy tento „trestný čin“ posudzovať. Základný rozdiel medzi klamstvom a omylom totiž spočíva v tom, že lož predpokladá zámer. Dokázať pri šírení názorov zlý úmysel sa už približuje k honbe na čarodejnice. Pred takýmto krokom varovala už pred troma rokmi aj vplyvná medzinárodná organizácia na ochranu slobody prejavu Article 19, ktorá upozornila, že by tak vznikol silný nástroj na kontrolu myslenia. Ak umožníme vládnym predstaviteľom rozhodovať o tom, čo je pravda, akceptujeme zároveň to, že tí, ktorí sú pri moci, budú mať právo umlčať názory, s ktorými nesúhlasia, alebo presvedčenia, ktoré nemajú oni sami. Podľa týchto zámerov by mohli byť posielaní do väzenia novinári, obhajcovia ľudských práv a iní kritici vlády za šírenie nepravdivých správ o údajných priestupkoch mocných ľudí.

Article 19 ďalej upozornil, že pojem „falošné správy“ je príliš vágny na to, aby zabránil subjektívnemu a svojvoľnému výkladu tohto pojmu, či už v právnych predpisoch, alebo v pravidlách on-line platforiem. Okrem toho, výskum podľa Article 19 dokázal, že dezinformácie síce môžu mať široký dosah, v skutočnosti však majú len malý vplyv na verejnosť. Skôr ako zareagujeme na šírenie dezinformácií, musíme pochopiť, aký to má dosah. Akékoľvek reakcie na dezinformácie totiž musia vychádzať z medzinárodných štandardov slobody prejavu a posilnenia transparentnosti iniciatív bojujúcich proti hoaxom, zdôrazňuje Article 19. Podobný postoj zaujala táto rešpektovaná medzinárodná organizácia aj vo vzťahu k riešeniu množiacich sa dezinformácií o pandémii koronavírusu. Vo svojom stanovisku uvádza, že štáty by nemali zneužiť šírenie COVID-19 na reštriktívny prístup k slobode prejavu. Namiesto toho upozorňuje, že globálne úsilie o potlačenie ochorenia nebude úspešné, ak nebude existovať úplná transparentnosť v zdieľaní presných informácií. Vlády by mali zabezpečiť slobodný tok informácií, nie cenzúru. Trestnoprávne sankcie by mala nahradiť transparentnosť a sloboda informácií a malo by sa posilniť právo na opravu a odpoveď – teda presný opak toho, čo sa u nás deje.

Preto sa veľmi čudujem, že tomuto vládnemu návrhu tlieskajú niektorí novinári, lebo sa to môže ľahko obrátiť proti nim. Nezabúdajme, že dezinformácie sa neobjavujú len na tzv. alternatívnej scéne, ale aj v médiách hlavného prúdu – od klamstiev spojených s americkými imperiálnymi vojnami až po vymyslenú aféru Russiagate o údajnom sprisahaní Donalda Trumpa s Rusmi. Len pred troma mesiacmi sa Mikuláš Dzurinda nesmelo priznal, že „možno sme ako transatlanticisti nepovedali občanom celú pravdu“. A europoslanec Michal Šimečka sa zasa znemožnil klamstvom, že Rusi v skutočnosti nepriviezli do Talianska pomoc, ale agentov prezlečených do lekárskych plášťov. Budeme trestať aj ich? Alebo sa budeme konečne usilovať poraziť klamstvo v otvorenej slobodnej diskusii bez zamlčovania, zahmlievania a ostrakizovania nepohodlných?

© Autorské práva vyhradené

43 debata chyba
Viac na túto tému: #Mária Kolíková #hoax #šírenie nepravdivej informácie
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy