Rok 1968 pre mňa, vtedy malého školáka, znamenal obrovskú eufóriu v spoločnosti vystriedanú osudového augustového rána rachotom okupačných tankov pod oknami nášho bytu v rodnom Prešove. Z okna sa dívala užialená a už ťažko chorá mama a pomedzi slzy si šepkala: „Bude ďalšia vojna.“ Protest vyjadrila tak, že v ten deň prestala otáčať drevené kocky na kalendári v obývačke. Pre ňu sa zastavil čas 21. augusta 1968.
Príkrosť našich súdov na lekárenských váhach
Žiaľ, neskôr som vyrastal a dospieval v dobe, ktorej hlavným programom bolo zabúdanie. Napriek všetkému úsiliu režimu sa však nepodarilo vymazať z pamäti národa meno slovenského politika a štátnika, ktorého význam ďaleko presiahol rozmer vtedajšieho Československa, ako aj dobu, v ktorej žil. O to viac ma mrzí, že v časoch slobody nedokážeme stále oceniť významné osobnosti našich dejín. Príkrosť našich súdov by sme mali vážiť na lekárenských váhach. Najmä u tých, ktorí mali na pleciach zodpovednosť za osud národa.
Vďaka práci, ktorá mi umožnila poznať našu vlasť aj z reflexií iných krajín, som už dávnejšie prišiel k názoru, že sami nedoceňujeme veľké postavy našej histórie. Stále sa nájdu takí, ktorí nechcú vidieť pozitívny príspevok významných predkov do mozaiky nielen slovenských, ale aj európskych dejín, keďže zásadným spôsobom posunuli všeobecné ľudské hodnoty slovenského národa. Priblížim preto zážitky z dvoch štátov, ktoré sa nachádzajú na opačných koncoch zjednotenej Európy.
Najslávnejšia írska univerzita Trinity College udelila v roku 1991 čestný doktorát Dubčekovi, vtedy predsedovi Federálneho zhromaždenia ČSFR. Počas svojho pôsobenia v Dubline som navrhol pripomenúť si jeho pamiatku a odkaz – rektor univerzity s nadšením myšlienku podporil. Silne ma prekvapil záujem írskej spoločnosti o nášho politika napriek tomu, že už predtým som mal veľmi dobré skúsenosti s týmto ostrovným národom. Národom ešte donedávna strateným v európskych dejinách a s podobným príbehom ako Slovensko.
Nevzdával sa a preto dával ľuďom nádej.
V roku 2005 v jeden pekný májový deň, akých v írskom počasí nebýva veľa, sa pri spomienke na Dubčeka v priestoroch knižnice univerzity tlačilo okolo dvesto ľudí. Medzi nimi aj politická elita Írska: dvaja bývalí prezidenti Patrik Hillery a Mary Robinsonová, predseda parlamentu, minister zahraničných vecí. Hlavný príhovor predniesla exprezidentka M. Robinsonová, neskôr prvá vysoká komisárka OSN pre ľudské práva. Veľmi som si cenil, že kvôli tejto udalosti pricestovala z New Yorku, kde v tom čase pôsobila. V očiach prítomných som si všimol, že najviac zapôsobila jej myšlienka, že Dubček bol symbolom nádeje pre vtedajšiu európsku generáciu. Vďaka vysoko humánnemu prístupu k politike a všeobecne k veciam verejným.
Bol uveriteľný, pretože sa uňho slová a činy vzácne zhodovali. Aj preto mal nebývalú celospoločenskú podporu. Írov tiež zaujalo, že podobne ako generál Milan R. Štefánik, aj on zahynul za nejasných okolností a presne v čase, keď ho slovenský národ najviac potreboval pri formovaní svojej ďalšej štátnosti. Francúzsky veľvyslanec aj španielsky veľvyslanec mi nezávisle od seba okrem blahoželania k podujatiu pripomenuli, že žiadnemu diplomatovi sa nikdy predtým nepodarilo mať prítomných dvoch írskych prezidentov. „To vďaka Dubčekovi,“ zdôraznil som.
Busta neďaleko sochy kráľa
V Rumunsku počas príprav na slovenské predsedníctvo v EÚ som chcel SR čo najlepšie prezentovať. Mal som už v Bukurešti zabezpečenú návštevu Činohry SND (takmer po 40 rokoch) a veľkolepú výstavu diel Andyho Warhola – vôbec prvýkrát. Niečo mi však stále chýbalo.
Dlho som hútal, ako viac zvýrazniť niektorú z dramatických križovatiek dejín, keď Slováci a Rumuni stáli na tej istej strane barikády, brániac svoju vlasť. Po jedinečnej skúsenosti z Dublinu som sa sústredil na osobnosť Dubčeka, pričom som chcel niečo trvácne.
Kombinácia nekonečnej trpezlivosti, kreativity, pochopenia rumunskej strany a trochu šťastia priniesla ovocie. V auguste 2016 bola v parku v historickom centre Bukurešti odhalená busta Dubčeka. Necelých dvesto metrov od monumentálnej jazdeckej sochy prvého rumunského kráľa Karola I. V prostredí, kde Rumunom pripomínajú dejiny ich veľké postavy, je jedinou zahraničnou osobnosťou náš Dubček. Na odhalení busty sa spolu s prezidentom Emilom Constantinescom zúčastnili aj predseda parlamentu, senátori a primátorka Bukurešti. Rumunský minister zahraničných vecí počas dojímavého prejavu uviedol, že v auguste 1968 ako študent protestoval sto metrov od miesta, kde teraz odhaľuje bustu. Rumunsko, jediný štát vtedajšieho východného bloku, sa nielenže nezúčastnilo invázie, ale aj ostro protestovalo na medzinárodných fórach. Rozsiahle demonštrácie na podporu Dubčekových reforiem sa konali aj v iných rumunských mestách.
Zvrhlosť vtedajšej doby ilustruje skutočnosť, že susedná krajina, ktorá bola 12 rokov predtým utopená v krvi kvôli identickému spoločenskému pohybu, ako bol ten, ktorý u nás stelesňoval Dubček, neváhala v lete 1968 vojensky obsadiť južnú časť Slovenska.
Aj neveľký národ môže dokázať veľké veci
Skúsenosti z Dublinu a Bukurešti mi potvrdili, že by sme nemali hodnotiť naše historické postavy podľa straníckeho trička alebo dobového ideologického nánosu. Írska liberálna prezidentka a rumunský konzervatívny prezident vzdali úctu Dubčekovi ako štátnikovi. Dubčekove predstavy, politika stredne veľkej krajiny na našom kontinente, boli s ohľadom na vtedajšie geopolitické pomery nerealizovateľné. On sa však nevzdával a preto dával ľuďom nádej. Nádej, že aj neveľký národ môže dokázať veľké veci.
Dubček svoj politický boj nevyhral a ani nemohol. Dejiny si väčšinou pamätajú víťazov, v jeho prípade však urobili výnimku. Lebo aj keď svoj politický zápas prehral, stal sa morálnym víťazom. Vo veľkej časti sveta sa mu dostalo uznania ako žiadnemu inému politikovi bývalého Československa.
„Nezahynie národ, v ktorom sa každý dokáže riadiť ako svojím rozumom, tak svojím svedomím,“ sú Dubčekove nadčasové slová na pamätníku v Bukurešti. Možno niekomu napadne doplniť, že našej pohnutej dobe chýbajú takí uveriteľní politici, akým bol nepochybne pán Dubček.
Poznámka: Autor príspevku ani jeho rodičia neboli nikdy členmi KSČ alebo iných politických strán a hnutí.