Po 240 rokoch od uznania náboženskej plurality vznikol na Slovensku špeciálny post vládneho splnomocnenca pre náboženskú slobodu, na ktorý bola vymenovaná Anna Záborská, katolícka politička, dlhoročne a otvorene presadzujúca a obhajujúca záujmy náboženskej väčšiny. Otázkou je, čo je jej poslaním v novej funkcii a aká je vlastne podstata tohto postu? Zatiaľ totiž nie je jasné ani to, či vo funkcii vystupuje ako poslankyňa za parlamentno-mimoparlamentnú konzervatívnu pravicovú stranu a jej agendu, alebo ako verejná funkcionárka a reprezentantka vlády Slovenskej republiky, zo svojej ústavnej podstaty nábožensky neutrálnej.
Volania o pomoc
Vytvorením postu sa zároveň zviditeľnili doteraz prehliadané problémy v oblasti garantovania náboženskej slobody. Ako dôležitá téma sa pre väčšinových kresťanov jej post ukázal pri mediálnej kauze o polosúkromnej debate dvoch publicistov na sociálnych sieťach o predstaviteľke väčšinového vyznania. No o pomoc ju požiadali, hoci zatiaľ neúspešne, Svedkovia Liehovovi, ktorí by sa radi zaregistrovali ako cirkev.
K tlaku na zmenu existujúcej enormne reštriktívnej legislatívy o registrácii cirkví ju vyzvali starokatolíci, hlásiaci sa na Slovensku k takzvanej Utrechtskej únii, ktorí za súčasnej legislatívy nemajú šancu byť uznaní ako cirkev. Postoje splnomocnenkyne zatiaľ naznačujú, akoby jej agendou bola len ochrana práv väčšiny. Zatiaľ mlčí, rovnako ako aj iní, napríklad o tom, že práve v týchto pandemických časoch sa rôzne výnimky z opatrení a možnosť verejných bohoslužieb týkajú v podstate len registrovaných cirkví. Náboženské práva a slobody v prípade neregistrovaných skupín vlastne neexistujú.
Náboženská výchova len pre väčšinu
Jednou z dôležitých súčastí postupne nadobúdaných práv nekatolíkov po jozefínskych reformách bola možnosť budovania náboženských škôl a zabezpečovania náboženskej výchovy vo svojej tradícii. Po vzniku Československa sa to pretavilo do prítomnosti náboženstva ako predmetu na verejných školách. Dokonca aj počas vlády Komunistickej strany táto možnosť teoreticky zostala, len sa presunula z riadnych vyučovacích hodín na popoludnie, mimo riadneho času vyučovania, čo malo dať rodičom aj deťom najavo, že uplatňovať si svoje náboženské právo má byť trestom a stigmou.
Na Slovensku udomácnila prax, že napriek teoretickej garancii možnosti vybrať si náboženskú výchovu podľa konfesie rodičov je táto prakticky nerealizovateľná pre náboženské menšiny.
No takmer identický prístup si presadili v porevolučných časoch katolíci. Len s tým rozdielom, že onú pečať stigmy a trestu dávajú z pozície väčšiny všetkým nekatolíkom. Podľa v súčasnosti platných noriem totiž musí byť na to, aby mali deti v rámci riadneho vyučovania výchovu vo svojej náboženskej tradícii, zapísaných aspoň 12 detí, čo je polovica triedy. Prípadne sa môžu spojiť deti z viacerých tried, čomu však bráni zvyčajne rozdielny rozvrh v rôznych triedach a ročníkoch. A pri nižšom podiele detí náboženských menšín (preto sú menšiny, lebo je ich menej!) aj ich nízky počet. Teda reálne sa môže v riadnej výučbe náboženstvo vyučovať len tam, kde sú deti z náboženskej väčšiny, alebo kde sú deti z dvoch približne rovnako veľkých konfesií.
Menšinová viera ako trest
V iných prípadoch zostáva už len možnosť zavedená komunistami – zostať na náboženskom vyučovaní „po škole“ (deti samozrejme rozumejú, že je to za trest), najmä v piatok poobede. No aj táto možnosť trestnej doplnkovej hodiny je možná v prípade, ak sa nazbiera dostatočne veľká skupina z celej školy, alebo má škola vôľu robiť výnimky z predpisov.
V mestách k tomu pribúda aj ďalší problém. Deti z náboženských menšín sú rozptýlené po viacerých školách, a ak sú v meste aspoň štyri školy (nieto ešte dvadsať), nie je možné zabezpečiť, kto by tieto popoludňajšie hodiny učil. Školský systém hodí zodpovednosť na neschopnosť malých cirkví. A tak sa na Slovensku udomácnila prax, že napriek teoretickej garancii možnosti vybrať si náboženskú výchovu podľa konfesie rodičov je táto prakticky nerealizovateľná pre náboženské menšiny. A to dokonca ani pre tie najväčšie z nich. S výnimkou pár obcí v niektorých regiónoch, pre ktoré boli pravdepodobne ochotné menšinové registrované cirkvi pristúpiť na tento otvorene rekatolizačný model náboženskej výchovy na verejných školách.
Výsledkom v súčasnosti existujúceho modelu je paradox. Ústavne garantovaná ochrana náboženskej slobody sa v prípade už len takej veci, ako je náboženská výchova, dá prakticky zabezpečiť len pre najväčšiu cirkev. Príslušníci ostatných cirkví sa môžu utešovať len existenciou teoretického práva, ktoré si ale reálne takmer nemôžu uplatňovať.
Deti z neregistrovaných vier sú však pre reálnu nemožnosť práva na náboženskú výchovu takejto stigmy ušetrené. Nemala by pani splnomocnenkyňa začať riešiť reálne problémy náboženských práv na Slovensku?