Zmarený rok 2021

Mal to byť rok referenda a predčasných volieb. Očakávania, ktoré si niektorí naprojektovali pre rok 2021, mali smerovať k zbaveniu sa traumy, ktorú si sami spôsobili. Tú stelesňovala chaotická vláda Igora Matoviča, ktorá počas roka udržiavala sama seba, ba aj celú spoločnosť v naozaj krízovom režime.

28.12.2021 13:00
debata (51)

No neplatilo to len pre opozíciu. Zdá sa, že očakávanie, že sa nájde niekto, kto im vytrhne z päty nepríjemne otravný tŕň, bolo silné aj na strane vládnej koalície. Naznačujú to opakované vzájomné útoky koaličných partnerov a neraz až samovražedná politika celej vlády. Nestalo sa tak. Referendum sa nekonalo. Lenže vedome rozširovaná lož o tom, že ho zmarila prezidentka, vlastne podčiarkla skutočnosť, že život v „postpravdovej“ dobe bude znamení „lžipolitiky“ a všadeprítomného šarlatánstva. Všeobecného zmaru.

Figový list koaličnej zmeny

Zmeny vlád v priebehu volebného obdobia nie sú pre demokracie ničím výnimočným. Príkladom je susedné Rakúsko, kde sa v priebehu jesene vláda menila dvakrát. Slovensko má so zmenou vlády, oficiálne označovanou ako rekonštrukcia, v ostatnom období tiež skúsenosť. Vláda Roberta Fica sa zmenila na vládu Petra Pellegriniho. Hoci vnímaná ako vláda kontinuity praktík „smeráckych“ politík, v konečnom dôsledku priniesla kvalitatívnu zmenu politiky vlády. Keď už v ničom inom, naštartovala i pokus o reštauráciu sociálnej demokracie.

Igor Matovič v pozícii premiéra na prelome rokov robil všetko preto, aby úspešne povalil ďalšiu vládu. Tentoraz vlastnú. Paradox? Smutná realita antipolitiky. Úspešne mu opäť sekundoval Richard Sulík. Nebolo prekvapením, že práve prílet Sputnika na naše územie znamenal posledný klinec do rakvy „najlepšej vlády v dejinách Slovenska“. Trápnemu koncu ešte predchádzalo teatrálne podávanie demisií-nedemisií, ktoré iba podčiarklo bizarnosť konečného „riešenia“ permanentnej koaličnej krízy.

Slová o vzájomnej úcte, ktorými sa prihovára premiér Heger, sú v príkrom rozpore s tými, ktorými častuje Matovič poslancov v parlamente, „nehodných“ novinárov a všetkých kritikov.

Nemohúceho ministra zdravotníctva Marka Krajčího nahradil generál Vladimír Lengvarský. Matoviča zas nevýrazný minister financií Eduard Heger. Presadli si na stoličkách, no nezmenili výkon politiky. Koaličnú krízu preniesli z Úradu vlády na pôdu Národnej rady. Dnes, po deviatich mesiacoch, zažívame déjà vu. Matovič útočí na Sulíka a vyháňa ho z koalície. Sme rodina sa draho predáva, a keď nič iné nepomáha „odchádza“ z koalície. Strana Za ľudí už nikoho nezaujíma. A premiér Heger? Je len figovým listom koaličnej zmeny, ktorá vystihuje realitu zmareného roka 2021.

Nepripravení na nič

„Boli sme prvá krajina, ktorá nepodcenila delta variant, všetky ostatné krajiny nás nasledujú, takže my o čas neprichádzame, my konáme najpromptnejšie v celej Európe,“ pochválil sa začiatkom leta Heger. Neprešlo ani pár mesiacov a ukázalo sa, aké prázdne sú slová hovorcu vlády. Nebolo to prvý a ani posledný raz. Nik nás nenasledoval. Nepripravili sme sa na nič. A netýka sa to len nových variantov vírusu, očkovacej stratégie alebo reakcií vládnych politík na zatváranie spoločnosti a ekonomiky. Ukázalo sa, že vládna koalícia nebola (a podnes nie je) pripravená ani na výkon každodennej politiky. Sľubované reformy – oná reformná jeseň – boli v oklieštenej podobe schválené v predvečer konca roka a osud ďalších, na ktorých presadenie je nadviazaný plán obnovy, bude závisieť od toho, čo si za schválenie vypýta „drahá nevesta“. Politici, ktorí myslia srdiečkom, si hovejú v populizme. Tí, ktorí si (ne)uvedomujú svoju slabosť, vo frázach. Emóciami presýtené statusy nahradili v komunikácii predsedu vlády prázdne frázy. Slová o vzájomnej úcte, ktorými sa prihovára premiér Heger, sú v príkrom rozpore s tými, ktorými častuje Matovič poslancov v parlamente, „nehodných“ novinárov a všetkých kritikov. Koalícia mysľou ujarmená v opozícii je dôkazom zmaru, ktorý symbolizuje ostatný rok.

Spiace krásavice

V situácii, keď sa štát ocitá v kríze a v prehlbujúcom sa pocite beznádeje a straty dôvery vo vládne strany a ich reprezentantov, otvára sa priestor pre reštart politiky. Ten by mali využiť politické strany, ktoré sa po voľbách 2020 ocitli mimo reálneho výkonu moci. Nové, respektíve mimoparlamentné opozičné strany by práve v tomto ovzduší mali byť závanom nádeje. Mali by využiť príležitosť. Neprespať čas. Rok 2021 však ukázal, že väčšina z nich sú spiace krásavice.

Politika každodennosti je vskutku nudná záležitosť. Lenže potrebná na to, aby v spoločnosti aspoň tlela nádej. Politika nie je „atraktívna pre tých, ktorí v nej hľadajú citové vzrušenie. A už vôbec nič pre tých, ktorí dúfajú, že politikou razom a podľa svojich predstáv zmenia svet“, konštatoval v Obrane politiky (1970) Petr Pithart. Tí, ktorí chcú v politike uspieť a chcú byť tou zmenou, ktorú ponúkajú a ktorú od nich iní očakávajú, musia často robiť nudne zodpovedné rozhodnutia.

Rozhodnutia, ktoré na prvý pohľad neupútajú. Také, ktoré možno nie sú z krátkodobého či z ideologického hľadiska prelomové, ale v konečnom dôsledku sa vo svojej umiernenosti ukážu byť dobrou voľbou. Rozhodnutia, ktoré sú opakom zmaru, ktorý v našej politickej histórii bude symbolizovať rok 2021. Voľby v roku 2022 by preto mali byť v znamení rekonštrukcie politiky. Vzkriesenia nudnej politiky.

© Autorské práva vyhradené

51 debata chyba
Viac na túto tému: #postpravda #vláda Igora Matoviča #rok 2021 #referendum o predčasných voľbách #vláda Eduarda Hegera
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy