Reformný rok?

V uplynulom roku vládnej koalícii klesla popularita na historicky najnižšiu úroveň akejkoľvek slovenskej vlády v období samostatnosti. To však neznamená, že stále nemá svojich podporovateľov.

05.01.2022 14:00
debata (10)

Iste, „boj proti mafii“ sa trochu zasekol. Je až príliš očividné, ako sa údajne protikorupčné ťaženie zameriava najmä na mocenské siločiary. Vulgárne povedané, ak ste ukradli aj desať miliónov, ale nepatríte do okruhu známych Roberta Fica, tak vás nikto až tak horlivo vyšetrovať nebude.

Navyše, verejnosť si začala uvedomovať, že sa z tých zatýkaní nenaje. Ono to naozaj nefunguje tak, že „stačí nekradnúť“ a zrazu sa žije lepšie. Takže toto už vláde body nerobí. Ale od jesene sa ozývajú hlasy, že je predsa len dôležitá. Pretože „prinesie reformy“.

Nie, nikdy sme nemali super reformy

Jedna z poradkýň premiéra na konci roku v novinovom rozhovore vyzvala zamyslieť sa nad tým, „ako zreplikovať úspešný príbeh, ktorý sme tu mali na začiatku tretieho tisícročia. Vtedy k nám začali prúdiť zahraničné investície a prudko sa tu začala zvyšovať životná úroveň“.

Zaujímavé na tomto tvrdení je, že ho veľmi ťažko doložiť faktami. Žeby hospodárstvo špeciálne pokročilo „vďaka reformám“? Neukazuje to ani rast HDP, ale ani príjmov.

V Centre pre verejnú politiku sme nedávno vydali komplexnú štúdiu o tom, ako sa vyvíjali príjmy Slovákov v porovnaní s ostatnými krajinami, ktoré sa po roku 2004 stali členmi EÚ. Výsledok? Tie naše rástli prakticky po celý čas najpomalšie. Nijako nezrýchlili ani po bájnych reformách dvoch vlád Mikuláša Dzurindu.

Prečo je „reformná mytológia“ taká silná? Napríklad korporácie a veľmi bohatí ľudia v USA, Británii či Nemecku potrebujú daňové reformy vo východnej Európe a inde, aby mohli doma hovoriť, „aha, inde by bolo naše daňové zaťaženie oveľa nižšie“.

Pri rozširovaní európskeho hospodárskeho priestoru korporácie potrebovali časť výroby presunúť na východ. Šetrí im to náklady priamo, v miestnych mzdách. Ale aj nepriamo, pretože pri vyjednávaní s nemeckými či francúzskymi odbormi sa môžu vždy vyhrážať presunom ďalšej výroby na východ. Investície takto prichádzali za vlád Vladimíra Mečiara, Mikuláša Dzurindu a neskôr za Roberta Fica.

Napriek tomu je tu tendencia tento extenzívny rast pripisovať magickým reformám. A médiá tlieskajú prakticky hocičomu, čo má túto nálepku.

Prečo je „reformná mytológia“ taká silná? Napríklad korporácie a veľmi bohatí ľudia v USA, Británii či Nemecku potrebujú daňové reformy vo východnej Európe a inde, aby mohli doma hovoriť, „aha, inde by bolo naše daňové zaťaženie oveľa nižšie“. Biznis tlač aj podnikateľské „mimovládky“ zvlášť milujú rovnú daň. Pretože tá znamená, že bohatých nemôžete zdaniť viac. To je všetko. Rokmi tak učili naše miestne elity, ktoré reformy sú „cool“ a ktorým je dobré tlieskať. Znamená to, že reformy nepotrebujeme? Určite nie, ak niečo nefunguje, tak to, samozrejme, treba zmeniť. Ide však o to, aké tie zmeny sú.

Ktoré reformy sú tie rozhodujúce

Vo východnej Európe máme aj príbehy veľmi úspešných radikálnych vládnych programov, ale mohli by sme sa na ne pozrieť skôr k susedom. Poľsko aj Maďarsko za posledných desať rokov urobili obrovské pokroky v budovaní dopravných sietí a infraštruktúry vôbec. Maďari tiež v drobnej infraštruktúre – stačí si pozrieť, o koľko upravenejšie sú obce za našou južnou hranicou. A Poliaci aj výrazne zreformovali školstvo. Česi nás nechávajú ďaleko za sebou napríklad v rozvoji vedy.

Ako sme na tom my? Ak platí, že našu budúcu prosperitu ovplyvňuje to, ako vieme produkovať inovácie, tak sa treba báť. V Českej republike dnes existuje štyridsať univerzitných spinoffov. Teda firiem, ktoré založili vysoké školy, aby takto priamo zarobili na tom, na čo prišli vo svojom výskume. Koľko spinoffov máme na Slovensku? Reálny ani jeden. Len pár neúspešných pokusov. Čo sa potom hlavného „produktu“ škôl týka, študentov, vieme, že tí najkvalitnejší väčšinou odchádzajú na vysokú školu niekam do zahraničia.

Zmeny v školstve, najmä v základnom a strednom, ale nikto ani len nenavrhol. Iste, okrem pár inštitucionálnych zmien, a klišé o tom, že treba učiť kriticky myslieť a vo vyučovaní má byť viac bádateľského prístupu. A v školách viac inkluzívnosti.

Na porovnanie, pred časom sme v Centre pre verejnú politiku vydali, na rozdiel od ministerstva, podklady pre školy, ako učiť deti koncepčnejšie myslieť, efektívne si organizovať informácie či tvoriť logické argumenty. Majú približne päťdesiat strán. Áno, rozmeniť na drobné aj takú bežnú frázu ako „kritické myslenie“ si žiada dosť práce.

A to je práve ten problém. Príliš veľa práce. Na modelovaní dopravných sietí, detailoch politiky výstavby či územného plánovania, princípoch riadenia univerzít či postupoch pri výchove učiteľov. Namiesto cieľavedomej práce na úplne nevyhnutných, ale prácnych detailoch sa politici venujú radšej ohlasovaniu zmien, ktoré bombasticky vyznejú. A sú tiež v súzvuku s tým, na čo sú rokmi propagandy naučení kľúčoví komentátori. Teda skôr na rôzne spomínané finančné reformy, reformy daní, rozpočtu, dôchodkov.

Tým, ktoré sú zložité a prinesú ovocie až po dlhom období intenzívneho úsilia, sa radšej vyhýbajú. Prinajlepšom to zaplátajú frázami. A to je úplne celé vysvetlenie toho, prečo sme napriek obrovskej produkcii reformných fráz stále akosi chudobní.

© Autorské práva vyhradené

10 debata chyba
Viac na túto tému: #reformy #stredná a východná Európa #vláda SR #koalícia #rok 2022