Na otázku, či musí v rozprávke zvíťaziť dobro nad zlom, rád odpovedám kladne, netvrdím však, že ten boj je ľahký. V príbehoch o šarkanoch či čertoch je do básnického obrazu ukryté zlo, s ktorým sa stretávame aj v skutočnom živote. A z rozprávok so šťastným koncom čerpáme nádej, že v boji so zlom zvíťazíme.
Popri získaní nádeje sa z nich môžeme aj poučiť. Poučné sú napríklad rozprávky, ktoré majú rôzne verzie, podľa toho, ktorý národ si ich rozpráva. V rozprávke o Popoluške nonšalantný francúzsky princ dá po bále prednosť spánku a potešenie zo skúšania črievičky na dievčenských nôžkach prenechá sluhom. Nemecký princ si tú príležitosť ujsť nedá, ale po racionálnej úvahe vypátra Popolušku už na druhý pokus. Zato slovenský princ ide na to ledabolo a vďaka tomu, – skôr ako vypátra tú pravú, – poteší sa pri skúšaní črievičky s nôžkami všetkých dievčat v kráľovstve.
Rozprávka o troch grošoch, tá nám zas pomôže uveriť, že popri vladároch, čo si nevidia ďalej od nosa, sú aj takí, čo vedia vládnuť múdro. A z každej rozprávky sa dozvieme niečo o nejakom medziľudskom vzťahu – či je to vzťah macochy a sirôt, alebo vzťah verných súrodencov, či je to veľmi nešťastný príbeh o otcovi Daidalovi a synovi Ikarovi, alebo príbeh o tom, ako veľmi šťastne sa vedel oženiť hlúpy Jano.
A rozprávka môže byť aj lekárskou diagnózou. Aj ja som sa už – napríklad od čitateľov Rozprávky o bocianovi a žabe – dozvedel, že som do nej ukryl dokonca až diagnózy dve. Moja žabka mala vraj autoagresívnu povahu, a práve ona, chúďa, naletela citovo atrofovanému bocianovi. Tu nebol vraj problém iba v samotných diagnózach, ale aj v ich nezlučiteľnosti, a žabka by urobila lepšie, keby sa včas dala na útek – žiaľ, neurobila to.
Veru žiaľ. Asi som zadriemal, a tak sa mi tentoraz nepodarilo potvrdiť ani zásadu, že rozprávka má mať šťastný koniec. Ubezpečujem však svojich čitateľov, že vo väčšine mojich rozprávok nádej na víťazstvo dobra nad zlom nechýba. Želám vám, aby ste sa ho dožili už v tomto novom roku – a keď nie v tomto, tak v niektorom budúcom.
ROZPRÁVKA O BOCIANOVI A ŽABE
Za čias, čo si nikto nepamätá, za čias krátko po stvorení sveta, pri húštine, v tôni baobabu, stretol driečny bocian mladú žabu.
Ten bocian mal záletnícke vlohy. Dlhý zobák, ešte dlhšie nohy. Keď si na tých dlhých nohách hopkal a zobákom do kroku si klopkal, očaril tým každú mladú dámu, každá by v tej chvíli podľahla mu.
Sťaby ju Boh stvoril z jeho rebra, zviesť bociana prvá chcela zebra. Vyfúknuť ho zebre snažila sa korytnačka. Tej opica zasa. Napokon ich snaha bola slabá – u bociana vyhrala to žaba.
Skráťme to! O týždeň svadba bola.
Všetka zver sa zhŕkla dookola tej húštiny v tôni baobabu – bocian si tam za ženu bral žabu. Kňaz tučniak mal najprv dôležitú reč o láske. K spoločnému žitiu zaželal im ešte všetko dobré – a sčernelo zatiaľ nebo modré a bocian s tou žabou, čo si zobral, do svadobnej komnaty sa pobral.
Svadobnú noc mali prežiť v kroví.
No keď noci dal už úsvit nový priepustku tak ako iným nociam – z krovia vyšiel už len ženích bocian.
Čo sa stalo? Zver zvedavosť hrýzla. Kam nevesta žaba cez noc zmizla?
Bocian preč na dlhých nohách kráčal a hľadať si druhú ženu začal a hladkal si pri tom brucho sýte a ďalej už hádať nemusíte.
Aké z toho poučenie plynie? Nijaké.
Len toto viem. Nič iné.
Prečo práve bocian žaby láka? Záhada.
(No zase nie až taká, keď už viete, žabky, čo vás čaká.)