Táto interpretácia má však viaceré slabé miesta. Komponentmi „farebných revolúcií“, ako sme ich poznali v Gruzínsku, na Ukrajine či v Kirgizsku, boli politický marketing, existencia štátom tolerovanej opozície, neraz aj rozkol vo vládnych elitách, pluralita mediálneho priestoru, autonómia biznisu a napokon aj neutralizácia ozbrojených zložiek. Farebné revolúcie v rokoch 2003 – 2005 prebiehali za asistencie alebo priamej účasti časti establišmentu, čo garantovalo podnikateľským kruhom, že politické zmeny nebude sprevádzať majetkový prevrat, t. j. že majetky oligarchov zostanú nedotknuteľné bez ohľadu na to, že legálnosť i legitímnosť ich nadobudnutia bola neraz oprávnene spochybňovaná.
Stabilný režim
Nič z toho v prípade Kazachstanu nebolo naplnené. Vládna strana Nur Otan získavala vo voľbách približne 90 percent hlasov a aj ostatné parlamentné strany boli považované za sily lojálne voči režimu. Eliminácia posledných zvyškov legálnej alebo aspoň štátom tolerovanej opozície spôsobila, že „farebná revolúcia“ bola v Kazachstane nemožná. Na druhej strane, Kazachstan bol desaťročia vnímaný ako úspešný príbeh autoritatívnej modernizácie. Jeho prvý prezident Nursultan Nazarbajev garantoval stabilitu v etnicky značne heterogénnej krajine. Aj vďaka nerastnému bohatstvu sa napriek sociálnym rozdielom Kazachstan vyznačoval vyššou životnou úrovňou ako všetky ostatné postsovietske stredoázijské republiky. Hoci Kazachstan bol spoluzakladateľom eurázijských integračných štruktúr pod vedením Ruskej federácie, snažil sa o vyvážený vzťah s Ruskom aj so Západom. Postupne sa v ňom oslaboval vplyv ruskej menšiny a krajina mala ambíciu stať sa v postsovietskej Strednej Ázii nielen ekonomickým, ale aj vojensko-bezpečnostným lídrom. Všetky uvedené faktory stability hrali aj napriek rozsiahlej korupcii v prospech existujúceho režimu. Ekonomické problémy, čiastočne aj v dôsledku sankcií proti Ruskej federácii po anexii Krymu v roku 2014, však prispeli k oslabeniu legitimity režimu v očiach verejnosti. Schopnosť vlády zvládať spoločenské konflikty pokojnou cestou sa oslabovala s mierou upevňovania autoritarizmu, čo súviselo aj so snahou eliminovať potenciálnych mimosystémových aktérov v procese riešenia nástupníctva po Nazarbajevovi.
Protesty a nepokoje
Súčasné zrážky predznamenali konflikty v meste Žanaozen v západnej časti krajiny v roku 2011, kde si potlačenie štrajku naftárov vyžiadalo životy najmenej 18 ľudí. Práve v tomto meste sa začali aj súčasné protesty, ktoré sa až dodatočne začali šíriť do regiónov obývaných inými klanmi a mali podstatne miernejší priebeh napríklad na severe Kazachstanu, kde je početnejšie zastúpená ruská menšina.
Na začiatku nepokojov bol protest proti zvyšovaniu cien skvapalneného plynu, postupne sa k nim pridávala požiadavka na úplný odchod prezidenta Nazarbajeva z funkcie. Nacionalistické či protiruské požiadavky boli zastúpené iba okrajovo. Podobne málo pravdepodobný by bol nástup demokracie v krajine. Napriek tomu sa však Rusko rozhodlo v Kazachstane zasiahnuť priamo, čo je novým prvkom pri riešení vnútropolitických konfliktov v postsovietskom priestore. Aktívna účasť Nazarbajevovho nástupcu vo funkcii prezidenta Kasym-Žomarta Tokajeva na pozvaní „mierotvorcov“ zrejme odzrkadľuje strach kazašských elít z chaosu a prípadnej reprivatizácie, ale aj snahu Ruska zabrániť zopakovaniu ukrajinského scenára, aj keď možnosť, že by sa etnicky heterogénny Kazachstan v priestore medzi Ruskom, Čínou a nestabilným Afganistanom odklonil od Ruska, bola málo pravdepodobná.
Aktívna účasť prezidenta Kasym-Žomarta Tokajeva na pozvaní „mierotvorcov“ zrejme odzrkadľuje strach kazašských elít z chaosu a prípadnej reprivatizácie, ale aj snahu Ruska zabrániť zopakovaniu ukrajinského scenára.
Tokajevov Kazachstan bude iný ako za Nazarbajeva. Nielen preto, že prvý prezident prišiel o funkciu šéfa Bezpečnostnej rady, čo predpokladá odchod ďalších „jeho ľudí“ z mocenských pozícií. Prítomnosť „mierových síl“ Organizácie dohody o kolektívnej bezpečnosti (CSTO) znamená silnejšie pripútanie krajiny k Rusku, čo bude zároveň aj popretím Nazarbajevovej politiky. Misia CSTO znamená posilnenie prítomnosti Ruska v celej Strednej Ázii, čo sa dalo očakávať po odchode USA z Afganistanu. Navyše prvé použitie spoločných síl pod ruským vedením bolo prvou operáciou aliancie, hoci nesmerovala proti vonkajšiemu ohrozeniu jej členov. Vyslanie misie ohlásil demokraticky zvolený líder Arménska Nikol Pašinjan, hoci po minuloročnej vojne v Náhornom Karabachu sa objavili špekulácie, že sa Arménsko od Ruska bude vzďaľovať. V skutočnosti sa nemá kam vzďaľovať, keďže žiadneho iného relevantného spojenca v regióne nemá.
Vlažná reakcia medzinárodného spoločenstva na zásah v Kazachstane potvrdzuje, že dominancia Ruska v priestore Strednej Ázie je faktom, ktorý zrejme v blízkej budúcnosti ovplyvní aj zahraničnú politiku Uzbekistanu a Turkménska.