Parlamentné voľby ako čakanie na Godota

Súbežný pohľad na výsledky posledných parlamentných volieb a aktuálnych údajov o dôvere verejnosti voči vláde naznačuje, že Slovensko sa stalo rukojemníkom svojej vlastnej voľby.

11.01.2022 14:00
debata (4)

Koalícii nedôverujú traja zo štyroch občanov štátu, čo predstavuje rekordnú nedôveru nielen v moderných dejinách krajiny, ale aj v medzinárodnom porovnaní. Čo sa týka (ne)dôvery v národnú vládu, sme na tom spolu s Chorvátmi najhoršie spomedzi všetkých krajín EÚ.

Znechutenie z politiky

Kabinet Eduarda Hegera má ústavnú legitimitu, no rozchod s priebežnou spoločenskou legitimitou je neprehliadnuteľný. Rozpor medzi predvolebnými nádejami a povolebnou realitou chaosu a ďalšieho úpadku priviedol mnohých ľudí k rozčarovaniu nielen nad „vládou zmeny“ či štýlom opozičnej politiky, ale aj k dezilúzii z demokracie či rezignácii na politiku ako takú.

Ide o pochopiteľný, ale rizikový vývoj. Znechutenie z politiky bezprostredne nahráva čoraz výstrednejším politikom, stranám a hnutiam, čím sa všeobecný rozvrat stáva ešte prenikavejším. Mnohí poslanci NR SR svoj mandát chápu ako prezentáciu samých seba, nie ako reprezentáciu ľudí, ktorých majú v Bratislave zastupovať. Výsledkom je radikalizácia, no nie v zmysle nekompromisného riešenia problémov priamo pri ich koreňoch (ako znie pôvodný význam pojmu radikalizmus), ale v zmysle zradnej rétorickej agresivity. Zradnej preto, lebo srd najhlučnejších politikov nepramení z úprimného rozhorčenia nad ponížením a príkoriami, ktorým musia mnohí neprivilegovaní ľudia každodenne čeliť, ale z vypočítavosti a cynizmu voči svojim vlastným voličom.

Rozpor medzi predvolebnými nádejami a povolebnou realitou chaosu a ďalšieho úpadku priviedol mnohých ľudí k rozčarovaniu nielen nad „vládou zmeny“ či štýlom opozičnej politiky, ale aj k dezilúzii z demokracie či rezignácii na politiku ako takú.

Odvrat veľkej časti verejnosti nielen od aktívnej účasti v politike, ale dokonca aj od jej pasívneho vnímania vedie do bludného kruhu, v ktorom sa sklamanie spoločnosti a bulvarizácia politiky vzájomne podporujú. Ani dobre mienené politické spravodajstvo nemôže byť dnes iné než bulvárne, pretože verejne komunikované politické spory už dlho nemajú ani len pozostatok zo svojej hodnotovej povahy, ktorú predpokladali teoretici demokracie.

Tieto konflikty sú buď výhradne osobné (o príklady dnes nieto núdze) alebo inscenované, aby sa pred verejnosťou zachovalo zdanie politickej súťaže a existencie alternatívy. Neznamená to, že sa skutočná politika nedeje; to najdôležitejšie z nej je však neviditeľné. Paradoxne nie preto, že by sa najvážnejšie politické rozhodnutia prijímali konšpiračne, ale preto, že ich vnímame ako samozrejmé.

Koľko demokracie?

Jeden príklad za všetky: okrem apriórnej nevôle zamestnávateľov a ich „nezávislých ekonomických odborníkov“ dnes nič nebráni pokusu o ďalšie skrátenie pracovného času, v prospech ktorého hovoria vedecké výskumy, praktické skúsenosti a dokonca aj ekonomické ukazovatele z celého sveta. Zásadné politické rozhodnutie ignorovať túto nanajvýš aktuálnu tému, ktorú na Slovensku oživili odborári, ako súčasť politiky takmer ani nevnímame. Navzdory rastúcej produktivite sa totiž pracovný čas už vyše polstoročia významnejšie neskracoval, a preto jeho súčasnú dĺžku považujeme za samozrejmú.

Prežiť tretinu života v práci už dávno nie je nevyhnutnosť, no jednako si nevieme predstaviť, že by sme mohli žiť a pracovať inak. Ktorýkoľvek politik, čo by to so záujmom o pracujúcich ľudí myslel len trochu vážne, by k téme prinajmenšom zaujal stanovisko a prípadne sa pre ňu pokúsil získať politickú podporu.

Podobných „neviditeľných“ návrhov, ktoré by ľuďom mohli okamžite a zásadne pomôcť, je omnoho viac, cieľom kapitalistickej demokracie je však ľudí presvedčiť, že skutočná voľba a sloboda spočíva vo výbere hercov a rekvizít, ale nie predstavenia. Problémom nie je demokracia samotná, ale spôsob (a miera) jej realizácie; na demokraciu sa netreba pýtať otázkou, či ju máme alebo nemáme, ale koľko jej máme. Nie sme na tom – už len v porovnaní s neďalekým zahraničím – najhoršie, ale do jej naplnenia máme ďaleko.

Kapitalistický realizmus

Po vyše tridsiatich rokoch skúseností od Novembra sa ukazuje, že cesta „kapitalistického realizmu“ k tomuto cieľu nevedie. V súčasnom systéme platí, že čím vyššia rovina „demokratickej“ vlády, tým má vo svojej podstate bližšie k oligarchickým princípom, hoci sa prezentuje presne naopak. Povedané jednoduchšie: čím vyššie sa chce človek, strana či hnutie v politike dostať, tým väčší kapitál (nielen finančný, ale aj sociálny, mediálny a pod.) potrebuje. Takéto konštatovanie sa môže zdať samozrejmé, ale práve toto zdanie samozrejmosti obnažuje pokrytectvo systému a jeho spreneveru voči presne tým faktorom – napríklad rovnosti príležitostí –, od ktorých svoju legitimitu odvodzuje.

Na prahu roku 2022 je Slovensko aj svet v natoľko krízovej situácii, že proti zmene sú jedine tí, ktorí zo súčasného stavu profitujú. Ak táto zmena nemá byť len živelná a deštruktívna, ale organizovaná a konštruktívna, musí vzísť zdola, priamo od nás. V tomto zmysle môžu byť komunálne a regionálne voľby, ktoré nás čakajú na jeseň, sľubnejšou príležitosťou začať meniť kurz ako čakanie na najbližšie parlamentné voľby – nech už by boli riadne alebo predčasné. Ako totiž napísal Samuel Beckett, Godot nepríde.

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #vláda SR #Samuel Beckett #pracovný čas #dôveryhodnosť politikov #demokracia #Čakanie na Godota #voľby
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy