Partaje zahnané do kúta
Niet pochýb, že jeden volebný obvod pre parlamentné voľby vytvoril z parlamentných strán exkluzívne kluby, ktoré už dávno neplnia svoje mnohé spoločenské a vnútrostranícke funkcie. Centrály podľa svojej túžby a nie regionálnych potrieb obsadzujú kandidačné listiny.
V parlamente tak tolerujú poslancov s minimálnou legitimitou, keďže sľub neraz zložia, a mandát vykonávajú, poslanci so stovkami alebo pár tisíc preferenčnými krúžkami. Regióny nemajú adekvátne zastúpenie vzhľadom na počet obyvateľov. Náhradníci prichádzajú do parlamentu podľa poradia na kandidačnej listine, čo neraz ešte viac oslabuje zastúpenie krajov. Aj to všetko sa podpísalo pod fakt, že regionálne rozdiely sa neriešia úspešne, že envirozáťaže pomáha riešiť až mediálny tlak, že o reformách sa dozvedáme z médií a nie od poslancov z regiónov. Lojalita voči centrále je viac ako príslušnosť k regiónu. To všetko sú známe fakty. Treba k nim však ešte zdôrazniť, že politické strany bez členov hľadajú cez sociálne siete členov volebných komisií a napríklad okresné volebné komisie, ktoré nie sú finančne ohodnotené, musia byť obsadené štátnymi úradníkmi, lebo regionálne stranícke štruktúry sa na to vykašľali.
Trend aj riziko
Hlásiť sa k politickej značke je v komunálnych aj regionálnych voľbách poriadny hendikep. Strany to vedia, ale v záujme udržania jedného volebného obvodu pre parlamentné voľby nemajú snahu meniť veci. Práve naopak, potrebujú zakonzervovať stav, a neprekáža im ani to, že v samospráve prehrávajú. Hlavné je udržať podiel na moci výlučne na centrálnej úrovni.
Aj preto namiesto riešení omieľajú frázy a výhovorky, ako napríklad to, že strata záujmu o stranícku politiku je svetový trend, prípadne, že mnohí nezávislí kandidáti sú aj tak z ich košiara, akurát to hrajú na politických bezdomovcov, aby si zvýšili šance na úspech. Pravda má však iný odtieň. Aj v straníckych štruktúrach existuje sklamanie a rozčarovanie, ktoré sa premieta do výsledkov dôvery voči stranám a vláde. Kto by sa v regióne „obetoval“, keď vie, že si v komunite straníckou príslušnosťou iba ublíži? Preto je lepšie sa izolovať a k značke nepriznávať.
Jesenné voľby by sme mohli vnímať aj ako referendum o straníckych značkách, ktoré sú v realite, mimo parlamentných chodieb, dole v regiónoch, viac príťažou ako výhodou. Aj to je vysvedčenie stranám, ktoré už tak dlho fungujú neštandardne, až to považujeme za samozrejmé.
Ak sa pozrieme na dlhší časový sled, teda aj na obdobie, keď stranícke štruktúry ešte reálne fungovali, už vtedy bolo zrejmé, že nezávislosť či politická bezpartajnosť znamenala, že kandidát ide do volebného ringu so svojím menom a príbehom, namiesto toho, aby dvíhal vlajku strany alebo neraz aj nelogickej koalície.
Kým v prvých komunálnych voľbách bolo úspešných 454 nezávislých primátorov a starostov a 1 706 poslancov zastupiteľstiev, iná situácia nastala postupom času. Po voľbách v roku 2002 straníckym kandidátom zobralo richtárske kreslo 951 nezávislých primátorov a starostov a v zastupiteľstvách obsadili 2 892 mandátov. V posledných komunálnych voľbách, pred štyrmi rokmi však už bolo nezávislých primátorov a starostov 1 232, čo predstavuje 42,42 % podiel, a poslancov bez straníckej príslušnosti bolo 7 301, čo je takmer 36 % podiel. Na jeseň budeme môcť konštatovať, že tieto čísla naďalej rastú.
Treba sa však pozrieť aj na krajské parlamenty. Vzhľadom na ôsmich županov, za ktorými budú stále asistovať široké stranícke koalície, je vhodné nazrieť do poslaneckých lavíc. Po prvých regionálnych voľbách v roku 2001 do nich zasadlo 18 nezávislých, z celkového počtu 401. O štyri roky neskôr, vo voľbách 2005 už z vtedajších 412 mandátov patrilo poslancom bez straníckej príslušnosti 39 kresiel. Po voľbách v roku 2009 obsadili 55 stoličiek z celkového počtu 408. Z rovnakého počtu mandátov mali nezávislí kandidáti po voľbách v roku 2013 už 73. A keď porovnáme ich pozíciu v prvých voľbách v roku 2001 s tou, ktorú nadobudli po voľbách v roku 2019, je zrejmé, že ich sila rastie, keďže z pôvodných 18 stoličiek zobrali straníckym kandidátom až 161. Presnejšie, ich podiel na mandátoch je viac ako 38 %. Zdá sa, že izolovanosť od strán je jedným z predpokladov volebného úspechu. To sa v straníckych centrálach nemusí čítať dobre. Hlavne ak je predpoklad, že tieto čísla budú vyššie po spoločných voľbách.
Evolúcia namiesto revolúcie
Jesenné voľby by sme mohli vnímať aj ako referendum o straníckych značkách, ktoré sú v realite, mimo parlamentných chodieb, dole v regiónoch, viac príťažou ako výhodou. Aj to je vysvedčenie stranám, ktoré už tak dlho fungujú neštandardne, až to považujeme za samozrejmé. Keďže parlamentné voľby máme o dva roky a sme v polčase volebného obdobia, stále je čas na to, aby pyšné centrály začali vnímať realitu. Decentralizovanej krajine ubližuje riadenie regiónov na diaľkové ovládanie. Slovensko dnes nepotrebuje revolúciu, ale je najvyšší čas na evolúciu, lebo prirodzený vývoj ukazuje, že kým spoločnosť je v pohybe, partaje chcú zostať v izolácii. Asi aj preto namiesto vízie neraz ponúkajú ilúzie. Ich hlavným motívom sa tak stáva iluzórny úspech.