Región a národný príbeh
Zo širšieho regionálneho pohľadu – napríklad na úpadok cirkevnosti v tradične katolíckom Poľsku, a to najmä medzi mladými, ktorí rituálne vystupujú z cirkvi – nás slovenský výsledok nemôže prekvapiť. Určite nás – ani Poľsko či Maďarsko, v ktorých už dlho vládnu populistické režimy, ktoré sa pasujú za ochrancov reakcionárskeho katolicizmu ako vzdorprojektu k otvorenému náboženstvu pápeža Františka – nečaká osud najateistickejších krajín starého kontinentu, ako sú Estónsko, Česko či východné Nemecko. Trend je však zrejmý. Mohli by sme sa teda tešiť, že nenávistná cirkev pseudokonzervatívcov stráca na podpore. Nemôžeme si však túto radosť dovoliť, lebo Ježišova cirkev ako spoločenská inštitúcia pomoci blížnym, výchovy k nastavovania druhého líca či milovania nepriateľa spoločenskú autoritu stráca.
Pre stúpencov „bieleho a kresťanského Slovenska“, ako ho kedysi zadefinoval Andrej Hlinka, je táto správa mementom. Namieste je totiž úvaha, že Slovensko od dôb rekatolizácie spred tristo rokov pomaly prestáva byť väčšinovo katolíckou krajinou. Pre myšlienku pluralitného a tolerantného Slovenska je to možno dobrá správa a mnohí progresívni veriaci tento trend vítajú ako krízu tradičného cirkevníčenia, ktoré súčasnému človeku nevie poskytnúť adekvátne odpovede či duchovnú útechu. Analyticky však ide o zložitejší problém.
Pred dvadsiatimi rokmi by sme v duchu klasickej modernizačnej teórie výsledky vysvetľovali úpadkom tradičnej náboženskosti, pokrokom individualizmu a sekulárneho svetonázoru, známych z dominantného západného naratívu o osvietenstve, rozume a pokroku. V roku 2021 sme však svedkami spochybnenia sekularizmu všeobecne – pozri podporu reakcionárskej politiky v podobe trumpizmu, brexitu či populizmu v našej časti Západu, nehovoriac o autokraciách v Rusku, Číne, Turecku a inde – ako aj krízy autorít vnútri našich spoločností.
Slovensko od dôb rekatolizácie spred tristo rokov pomaly prestáva byť väčšinovo katolíckou krajinou. Pre myšlienku pluralitného a tolerantného Slovenska je to možno dobrá správa. Analyticky však ide o zložitejší problém.
Medzi tieto autority nepochybne patria aj predstavitelia cirkví ako reprezentanti vzdelaneckej vrstvy. Popri učiteľoch, vedcoch a umelcoch sú to influenceri morálneho poriadku v komunitách národných štátov. Vo svetle tejto dvojitej krízy sekulárnej modernity i komunitnej autority teda možno hovoriť skôr o deinštitucionalizácii ako o sekularizácii. Čo na tento trend vravia cirkevní lídri?
Cirkevníctvo ako zrkadlo
Bratislavský arcibiskup a predseda KBS Stanislav Zvolenský na margo sčítania použil výklad z učebníc marketingu: „Z hľadiska záznamov, ktoré cirkev vedie v matrikách pokrstených, môžeme konštatovať, že sme za ostatných desať rokov zaznamenali stabilný, dokonca mierne rastúci trend – tak v rímskokatolíckom, ako aj v gréckokatolíckom obrade.“ Evanjelickí biskupi tiež vidia stratu tridsaťtisíc ovečiek ako „relatívne veľký úbytok“. Podobne ako katolícki biskupi zdôrazňujú potrebu misijnej a pastorálnej práce, „aj vzhľadom na neustále stúpajúce počty obyvateľov bez vyznania“. Akí ľudia však budú túto pastoráciu vykonávať?
Tak ako v cirkvi nie je adekvátny ľudský materiál na pozitívny program, ani „vrúcni sekularisti“ nemajú bezodné ľudské zdroje. Dezorientovaní, podfinancovaní a nevzdelaní „sekulárni“ učitelia môžu tak akurát snívať o podpore sebavedomého sekulárneho štátu. Závislí od hoaxov, antivaxerstva a boľševicko-fašistickej propagandy o úpadku Západu sú tak sekularisti, ako aj kresťanskí učitelia v rukách zbabelých elít, ktoré kalkulujú s cirkevníctvom, aby sa zapáčili hlučnej reakcionárskej menšine, ktorá hlása apokalypsu systému, v rámci ktorého si v našej časti Karpát užívame štatisticky najdlhšie, najzdravšie a najslobodnejšie obdobie v dejinách. Môžeme sa smiať nad úvahami o tom, ako sú „katolíci“ šikanovaní a že výsledky sčítania sú vlastne dobrý výsledok, keďže zažívame „liberálny teror“, náš problém s úpadkom autority inštitúcií to však nevyrieši.
Zjednotená Európa
Tvárou v tvár novému netolerantnému aktivizmu, ale aj rastúcej etnifikácii sveta musia inštitúcie reprezentujúce dominantnú náboženskú tradíciu definovať modely spolužitia a rozvoja. Musia tak urobiť práve preto, že mnohí veriaci aj neveriaci uznávajú ich váhu pri definovaní dominantnej tradície.
Na východ od nás sa schyľuje asi k najväčšej vojenskému konfliktu od skončenia studenej vojny a mnohí nominálne vzdelaní kňazi sa opájajú propagandou agresora, ilúziou neutrality okršleku v horách, šíria názory trollov – užitočných idiotov alebo rovno platených žoldnierov dezinfoscény – o nebezpečenstve očkovania, morálnom úpadku Západu a proti spoločnej ochrane v NATO. Zoči-voči pseudokresťanskému agresorovi však budeme potrebovať zjednotenú Európu s ašpiráciou veľmoci. Bez autority náboženstva, ktorého sociálna náuka je popri sociálnej demokracii a liberálnom konštitucionalizme v samotných základoch tohto európskeho projektu – takúto civilizáciu neubránime.