Covid – ekonomická kríza – vojna. Priznávam, s tou vojnou som bol opatrný. Sám som skôr uvažoval o inej než klasickej forme vojny. Vojna i mier pália dnes naše ruky rovnako. Prekvapuje ma, že Európa siaha po vojne. Veľmi rýchlo. Akoby bez rozmýšľania. Prípadný rusko–ukrajinský konflikt sa nás týka. Bude nás bolieť. Budeme ho cítiť. V prípade vojny sa tisícky vojnových utečencov nezastavia ani v Prahe.
A Európa miesto toho, aby sa snažila o dialóg, mierové rozhovory medzi Ruskom a Ukrajinou, zásobuje jednu zo strán konfliktu – Ukrajinu – zbraňami. Akoby to boli preteky s USA, kto prinesie na oltár vojny viac. „Ukrajine pošleme zbrane, o ktoré žiada,“ vyhlásila česká ministerka obrany Jana Černochová.
Keď sa v konflikte postavíme na jednu zo strán, stávame sa automaticky jeho súčasťou. Pre druhú stranu sme nepriateľmi.
Nič z toho, čo sa aktuálne deje, by ešte pred pár rokmi nebolo možné. Európe bytostne chýbajú politickí lídri. Nevyzretých politických amatérov môže rozdávať. Naprieč Európou stavajú vojne svojimi krátkozrakými krokmi slávobrány. Zabúdajú, že budú musieť nimi sami prejsť. Pôsobia pritom ako adolescenti hrajúci počítačovú hru. Hru na vojnu, ktorá sa medzičasom, aj ich pričinením, stáva reálnou. V tej role „užitočných idiotov“ sa cítia komfortne. Užitočne. Tá minúta slávy nás všetkých bude stáť veľa.
To všetko sa deje v roku, v ktorom si pripomíname 60. výročie od zažehnania nukleárnej hrozby medzi USA a Sovietskym zväzom. História ju pozná pod názvom kubánska kríza. Kennedy a Chruščov sa vzájomne vyhrážali použitím jadrových zbraní. Egá ich zahnali tak ďaleko, že žiadny z nich nakoniec politicky nechcel a ani nemohol ustúpiť. Vtedy vošiel na scénu pápež Ján XXIII. a jeho mierové posolstvo. Obom lídrom umožnil vyjsť z konfliktu so vztýčenou hlavou. Jeho volanie po mieri bolo vypočuté.
Žiadna vojna nemá víťazov. Len porazených. A tými sú v každej vojne ľudia. Národy Ruska a Nemecka vedia o tom svoje.
Politici nás majú chrániť pred vojnou. Nie nás do nej zaťahovať. Rusko-ukrajinský konflikt bude skúškou pre našu demokraciu. Viac ako z vojny mám strach z toho, čo bude po nej.
Politici nás majú chrániť pred vojnou. Nie nás do nej zaťahovať. Rusko-ukrajinský konflikt bude skúškou pre našu demokraciu. Viac ako z vojny mám strach z toho, čo bude po nej. Opäť nám napovie história. Po druhej svetovej vojne vystriedal nacizmus v našich podmienkach komunizmus.
Po prípadnom vojnovom konflikte medzi Ruskom a Ukrajinou by z demokracie v našich podmienkach nezostalo mnoho. Z Európy by nezostalo mnoho. Jej hranice by sa začali prekresľovať. Na pódium dejín by znovu raz napochodovali malí Hitlerovia a Stalinovia. Demokraticky by ich zvolili frustrovaní voliči.
Hrozba rusko-ukrajinskej vojny môže byť posledným úderom nestriedmemu a nekritickému multikulturalizmu a globalizmu. V domnelom presvedčení o svojej jedinečnosti a jedinosti skončili vyčerpaní v slepej uličke. Spolu s unaveným svetom. Po tomto konflikte bude mať vážne existenčné problémy Európska únia i NATO. Rusko-ukrajinská vojna môže urýchliť ich rozpad. V našom geopolitickom priestore – nijaké prekvapenie. Čaká nás „nový“ svet, ktorý sme už raz žili. A zabudli sme, ako chutil. Ako sme sa doň dostali.
Aj preto túžim teraz po mieri. Nie po vojne.