Význam Indo-Pacifiku
Indo-pacifický región reprezentuje asi polovicu svetovej populácie a produkuje dnes asi 60% svetového HDP podľa parity kúpnej sily (PKS) a tento svoj podiel bude zrejme v blízkej budúcnosti zvyšovať. Zo siedmich najväčších národných ekonomík podľa PKS sa štyri nachádzajú v tomto regióne (Čína, India, Japonsko, Indonézia) a dve zasahujú do neho aspoň časťou svojho územia (Rusko, USA). Keby sme vzali EÚ ako celok, tak je až treťou najväčšou ekonomikou za ČĽR a USA (štvrtou je India a piatou Japonsko). To sa prejavuje aj vo vedecko-technologickej oblasti. Popri Japonsku sa k svetovej technologickej špičke už zaradil aj Taiwan, Singapur, Južná Kórea, Hongkong a vlastne aj ČĽR (aspoň niektoré regióny). Aj Malajzia už v HDP na obyvateľa môže byť porovnateľná so strednou a s juhovýchodnou Európou. Áno, ČĽR, Indonézia, Thajsko oproti západným krajinám sú príjmami na obyvateľa stále viditeľne chudobnejšie než západné krajiny, ale tento kontrast už nie je taký výrazný, ako bol ešte pred jednou generáciou. Navyše v regióne bola vybudovaná potrebná infraštruktúra vrátane vzdelávacej, čo poskytuje ďalšiu perspektívu rastu. No aj dnes celková ekonomická sila regiónu vzhľadom na demografický potenciál je už značná. Čínsky HDP na obyvateľa podľa PKS síce predstavuje iba 28% amerického (a na ilustráciu asi 54% slovenského), ale HDP celej ČĽR podľa PKS je až 117% amerického. ČĽR je teda väčšou ekonomikou než USA. Tento fakt možno, pravda, spochybniť poukázaním na to, že podľa nominálneho HDP je to stále len 73% amerického, a tiež, že v rámci čínskej produkcie väčší podiel pripadá na uspokojovanie základných potrieb a menší je teda napríklad k dispozícii na vojenské potreby v prípade núdze.
Čínsky nominálny HDP by podľa doterajších predpovedí mal dostihnúť americký približne v rokoch 2028 – 2033, hoci ešte nevieme odhadnúť, ako čínske hospodárstvo môžu pribrzdiť viaceré štrukturálne čínske nedostatky, ktoré sa už začínajú prejavovať. V každom prípade veľký počet obyvateľov poskytuje krajinám ako India, Čína, Indonézia a pod. jednu výhodu – môžu sa stať dominantnými ekonomickými a politickými hráčmi, aj keď nedosiahnu sofistikovanú úroveň západných demokracií v bohatstve a zostanú zo západného pohľadu kdesi na polceste medzi rozvojovým a vyspelým svetom s nie príliš liberálnymi a demokratickými politickými režimami.
V regióne rastie aj miera ekonomickej integrácie. Okrem združenia ASEAN založeného v roku 1967 od roku 1989 v regióne pôsobí fórum Ázijsko-tichomorskej hospodárskej spolupráce (APEC) a od 1997 aj Združenie pobrežných štátov Indického oceánu (IORA). Po istých prvotných ťažkostiach v roku 2018 nadobudla účinnosť aj Komplexná a progresívna dohoda o transpacifickom partnerstve (CPTPP) a od 1. januára 2022 aj zmluva o Regionálnom mnohostrannom hospodárskom partnerstve (RCEP). Z viacerých menších integračných projektov na uľahčenie obchodu a rozvoj možno napríklad spomenúť SASEC pre oblasť Južnej Ázie a pod.
Demografická výzva
Samozrejme, uvedený proces nie je žiadnym „koncom dejín“ alebo definitívnym presunom hospodárskeho centra sveta do Východnej Ázie. V dejinách všetky takéto zmeny boli vždy len dočasným stavom v dynamickom vývoji. Ázijské krajiny môže napríklad zakrátko „dobehnúť" demografia. V Japonsku už populácia klesá a viditeľne starne. Tento jav už môžeme pozorovať aj v Číne, Kórei a v dohľadnom čase dosiahne vrchol svojej populačnej krivky aj India. Pokiaľ súhrnná miera pôrodnosti v Japonsku je okolo 1,4 dieťaťa na ženu, v Číne to je 1,6 a v Indii to v roku 2021 kleslo na 2,0. (Za udržateľnú mieru sa považuje hodnota okolo 2,1). Vidíme, že model rodiny s nízkym počtom detí alebo života „single“ sa preberajú ako kultúrne vzory bez toho, aby sa dané krajiny stali skutočne bohatými. A historické skúsenosti potvrdzujú, že nie je možné dlhodobo udržať signifikantný hospodársky rast v krajine, ktorá demograficky upadá. Dnes sa dokonca predpokladá, že skutočné ekonomické a demografické centrum sveta na konci 21. storočia môže byť – v Afrike.
Presun hlavného ohniska bezpečnostného napätia
Zároveň sa do Východnej Ázie presunulo aj hlavné ohnisko medzinárodného napätia a vojenského súperenia. Viacero regionálnych konfliktov sa spája do jednej veľkej reťaze konfrontácií, kde na jednej strane stojí dynamická asertívna Čínska ľudová republika a na druhej Spojené štáty so svojimi spojencami a partnermi. Tradičné bezpečnostné väzby s Japonskom, Filipínami, Južnou Kóreou, Austráliou dopĺňajú USA novými iniciatívami. Najznámejšou z nich je Štvorstranný bezpečnostný dialóg (QUAD) medzi USA, Japonskom, Indiou a Austráliou, ktorý sa sformoval v období 2007 – 2017, a faktické spojenectvo AUKUS založené v roku 2021, ktorého účastníkmi sú USA, Veľká Británia a Austrália. Výstavba ozbrojených síl USA (ako stále ešte najväčšej vojenskej mocnosti) sa už prispôsobuje potrebám potenciálneho východoázijského bojiska.
Čína sa za dve dekády dostala do pozície druhej najsilnejšej svetovej konvenčnej mocnosti s druhým najväčším obranným rozpočtom, ktorý už výrazne prevyšuje napr. obranný rozpočet Ruska. Čínske vedenie sa už netají ambíciou v horizonte r. 2050 dosiahnuť plnú vojenskú paritu s USA. Nedá sa vylúčiť ani vznik fakticky Čínou vedenej aliancie, v ktorej by okrem KĽDR a pár menších ázijských autoritárskych štátov boli aj Rusko a štáty s ním previazané. Americko-čínska rivalita tak bude pre najbližšie obdobie kľúčovým faktorom medzinárodných vzťahov, od ktorých sa bude odvíjať mnoho iných politík a prístupov.
Spojené štáty už považujú Európu za druhoradé potenciálne bojisko, ale vcelku oprávnene požadujú od svojich európskych spojencov v NATO, aby napríklad ruský vojenský tlak vyvažovali väčším nasadením vlastných síl. Navyše relatívny pokles strategického významu Európy nemusí byť sprevádzaný poklesom regionálneho medzinárodného napätia. Stačí si pripomenúť, že obe svetové vojny sa vlastne začali na dobových „druhoradých bojiskách“ (Balkán, Poľsko + Čína).
Redefinícia Západu
Strata výnimočnosti a dominancie Európy a Severnej Ameriky v globálnej ekonomike síce povedie k novému rozdaniu kariet vo svetovej distribúcii moci, ale je logickým výsledkom procesu, ktorý sa opakoval mnohokrát v minulosti: inovácie, ktorých rozvoj poskytol regiónu či civilizácii, v ktorých vznikli, v istom období prevahu, prirodzene „presakovali“ aj do ostatných regiónov. A vzniknutý náskok bol nimi dorovnaný. Navonok to bude vyzerať tak, že doterajšie dve globálne hospodárske centrá v Severnej Amerike a v Európe budú doplnené jedným alebo dvoma vo Východnej a v Južnej Ázii s Tichým a Indickým oceánom ako hlavnou námornou spojnicou. Rozhodne to nepovedie napríklad v Európe k nejakej rýchlej „katastrofe“. Kvalita života obyvateľov Európy nemusí byť v strednodobej perspektíve týmto procesom nejako viditeľne ovplyvnená. Ešte dlho bude vyššia než napríklad v Číne alebo v Indonézii. Najmarkantnejší rozdiel si už všímajú západní turisti a cestovatelia napríklad v Thajsku a na Filipínach, kde už nie sú považovaní za „bohatých polobohov“, ako boli ešte pred dvadsiatimi rokmi.
Strata výnimočnosti a dominancie Európy a Severnej Ameriky v globálnej ekonomike síce povedie k novému rozdaniu kariet vo svetovej distribúcii moci, ale je logickým výsledkom procesu, ktorý sa opakoval mnohokrát v minulosti: inovácie, ktorých rozvoj poskytol regiónu či civilizácii, v ktorých vznikli, v istom období prevahu, prirodzene „presakovali“ aj do ostatných regiónov. A vzniknutý náskok bol nimi dorovnaný.
Platí tiež, že spomenutý presun ekonomického ťažiska z atlantickej oblasti do Indo-Pacifiku ani nemusí znamenať nejaké automatické oslabenie Západu v politickom zmysle. V regióne sa nachádzajú krajiny, ktoré sa medzičasom k takémuto Západu prihlásili. Ako vyspelé liberálne demokracie a spojenci USA sú Japonsko, Južná Kórea, Taiwan vlastne z pohľadu vnútropolitického aj medzinárodno-bezpečnostného organickou súčasťou Západu, a tak prispievajú k jeho ekonomickým, vojenským a politickým kapacitám. Viaceré ďalšie krajiny sa k tomuto statusu približujú. Juhokórejčania sa za posledné dve generácie stali dokonca prevažne kresťanským národom, čím sa z tradičného pohľadu kultúrne veľmi „pozápadnili“. Medzi rokmi 1975 a 1990 sa v regióne kompletne kresťanským stal aj nenápadný Východný Timor (zastúpenie katolíkov vzrástlo z 20% na 95%). O Austrálii a Novom Zélande sa netreba osobitne zmieňovať.
Nič nie je definitívne
Žiadny posun v mocensko-ekonomickej rovnováhe nesmieme považovať za definitívny a nebodaj nad ním začať nariekať. Veď ak donedávna boli populárne odhady o tom, kedy sa ČĽR stane najväčšou svetovou ekonomikou, dnes sa už objavujú špekulácie, kedy toto postavenie zas stratí v prospech Indie alebo opäť USA – a to práve z demografických a vnútorných štrukturálnych dôvodov. Renomované Japonské centrum pre ekonomický výskum predpokladá, že ČĽR v nominálnom HDP predbehne USA v roku 2033 – ale v roku 2056 znova klesne za USA.
Európa a Severná Amerika si udržia počas 21. storočia významné postavenie a dokonca môžu raz v budúcnosti obnoviť svoj primát – za podmienky, že prejdú štrukturálnymi reformami, budú vystupovať jednotne, sústredia sa na rozvoj inovatívnych technológií a všestranne sa dynamizujú. Ale pravda, niečo také docieliť nie je jednoduché a vyžaduje to sofistikované politické vedenie, obnovu sebadôvery, masívne investície a veľké vypätie síl.