Krajiny ako Rusko, Čína – a vtedy v malom aj Irak – narúšajú západné, najmä severoamerické predstavy o unipolárnom svetovom usporiadaní, ktorému dominujú USA. Polarizačné kampane proti nepopulárnym mocnostiam majú zároveň disciplinovať západné krajiny, ktoré sa usilujú o dobré vzťahy aj s druhou stranou.
Plynovod a politika
V aktuálne rozvírenej protiruskej vojnovej hystérii hrá rolu predovšetkým tento aspekt. Pretože (zatiaľ) verbálna eskalácia konfliktu súvisí s dokončením plynovodu Nord Stream 2. Nemecko (a nepriamo aj ďalšie krajiny EÚ) by sa tak napojilo priamo na ruskú plynovodnú sieť a novovybudované ložiská plynu bez toho, že by bol nutný tranzit cez Ukrajinu alebo Bielorusko.
Pre vládu USA, ktorá by dala prednosť dodávkam plynu z USA, je tento projekt dlhodobo tŕňom v oku a zo všetkých síl mu bráni. Západné krajiny však v súčasnej polarizácii stavajú aj nástupnícke sovietske štáty pred rozhodovanie medzi mlynskými kameňmi Západu (NATO alebo EÚ) a Ruska.
Pre uvoľnenie napätia v regióne je nevyhnutné zastaviť rozširovanie NATO na východ. Európske krajiny, ktoré sú členmi aliancie, by za to mali viesť kampaň – áno, aj proti USA.
V takomto vyhranení už nie je záujem predpokladať v európskych postsovietskych štátoch neutrálnejšie postoje, ktoré by si zakladali na dobrých vzťahoch s obomi stranami. To oslabuje aj ich vnútornú súdržnosť, pretože v nich často, najmä na Ukrajine, žijú početné po rusky hovoriace menšiny. Podiel na tejto polarizácii má aj ruská politika, ktorá zápasí s nezávislosťou postsovietskych štátov.
Irak a potom
Po skončení štátneho socializmu a konkurencie systémov takejto konfrontácii hneď nič nenasvedčovalo. Už počas perestrojky sa hovorilo o vízii spoločného domu v Európe – a to vrátane Sovietskeho zväzu/Ruska. Západoeurópske krajiny ako Nemecko, Taliansko alebo Rakúsko, ktoré mali so ZSSR už vtedy úzke ekonomické väzby, najmä v energetike, videli v spolupráci s Ruskom nové možnosti.
O kooperatívny vzťah so západnými krajinami mala záujem nielen vláda Borisa Jeľcina, ale spočiatku aj vláda Vladimira Putina. S hospodárskou a politickou konsolidáciou Ruska z konca 90. rokov však ruská vláda trvala na princípe rovnosti. V období pred irackou vojnou sa vlády Nemecka, Francúzska a Ruska ocitli na strane vojnových odporcov, ktorí sa politicky postavili proti plánom vojnovej aliancie vedenej USA. A z dobrého dôvodu.
Podľa USA a ich najbližších spojencov tak Nemecko a Francúzsko prekročili červenú čiaru. USA si neželali dobré vzťahy medzi západoeurópskymi krajinami a Ruskom a presadzovali silnejšiu polarizáciu v postsovietskom priestore.
V postsovietskych krajinách podporovali tzv. „prozápadné“ sily. Sociálne protesty proti zlej sociálno-ekonomickej situácii, oligarchickým štruktúram a do istej miery aj zahraničnopolitickej orientácii umožnili v rokoch 2003 až 2005 týmto „prozápadným silám“ prevziať vládu v rôznych krajinách vrátane Ukrajiny. Zmenili zahraničnopolitickú orientáciu, nie však oligarchickú situáciu.
V roku 2008 vyvolala „prozápadná“ gruzínska vláda prvý vojenský konflikt s Ruskom. V tom istom roku sa Nemecko a Francúzsko postavili proti Akčnému plánu členstva v NATO pre Ukrajinu a Gruzínsko, ale nepodarilo sa im zmiesť zo stola expanziu NATO na východ. Toto bol posledný jasný postoj západoeurópskych krajín proti politicko-vojenskému ťahu na východ (Drang nach Osten) a za vytvorenie kooperatívneho vzťahu s Ruskom.
Cui bono?
Ďalšie kroky v rozširovaní západnej sféry vplyvu prišli z EÚ. V rámci politiky východného partnerstva navrhla európskym nástupníckym štátom Sovietskeho zväzu asociačné dohody, ktoré im dali na výber medzi užšími väzbami na EÚ a na Rusko. V dôsledku toho Ukrajina stratila svoju vonkajšiu (a vnútornú) rovnováhu. Janukovyčova vláda, označovaná ako „proruská“, dohodu pôvodne schválila, pravdepodobne preto, že to bolo v záujme s ním spojených oligarchov.
Keď Rusko vyvinulo tlak a zvýraznili sa tak nepriaznivé dôsledky dohody pre ukrajinskú ekonomiku, Janukovyč svoj postoj krátko pred plánovaným podpisom zmluvy revidoval. Nasledovali masové protesty a vo februári 2014 bola zvrhnutá vláda. Nová vláda otočila na západ – a takmer okamžite prijala jazykový zákon zameraný proti po rusky hovoriacej menšine. Reakcie Ruska, ale aj síl na Ukrajine, boli rýchle. Polovojenské sily obsadili Krym, kde sa nachádzala aj ruská námorná základňa. V narýchlo naplánovanom referende sa hlasovalo o pripojení k Rusku, ktoré sa následne uskutočnilo. V Donbase separatistické sily podporované Ruskom odštiepili jeden z najdôležitejších priemyselných regiónov Ukrajiny a vytvorili dva medzinárodne neuznané kvázištáty.
V období pred irackou vojnou sa vlády Nemecka, Francúzska a Ruska ocitli na strane vojnových odporcov, ktorí sa politicky postavili proti plánom vojnovej aliancie vedenej USA. A z dobrého dôvodu. Podľa USA a ich najbližších spojencov tak Nemecko a Francúzsko prekročili červenú čiaru. USA si neželali dobré vzťahy medzi západoeurópskymi krajinami a Ruskom a presadzovali silnejšiu polarizáciu v postsovietskom priestore.
Západné krajiny reagovali schválením ekonomických sankcií proti Rusku. Nemecko a Francúzsko však aspoň s Ruskom a s Ukrajinou vyvinuli formát dialógu a kroky k politickému riešeniu v Donbase. Tam by sa vojenský konflikt mohol výrazne obmedziť. Ukrajinská vláda však blokuje dohodnuté kroky smerujúce k politickému riešeniu. Na Ukrajine a v Rusku viedli konflikty k vnútornému zostreniu napätia a zvýšenému nacionalizmu.
Je potrebné vychádzať z logiky eskalácie živenej západnými krajinami. Dôležitým krokom by v tom boli rokovania o kontrole zbrojenia, o ktorých sa v súčasnosti diskutuje medzi USA a Ruskom. Pre uvoľnenie napätia v regióne je nevyhnutné zastaviť rozširovanie NATO na východ. Európske krajiny, ktoré sú členmi aliancie, by za to mali viesť kampaň – áno, aj proti USA. Zahraničnopoliticky neutrálny štatút by mohol tiež vnútorne skonsolidovať niektoré postsovietske štáty. Špirála sankcií proti Rusku by sa mala zastaviť aj v EÚ – a mali by sa podniknúť kroky smerom ku konštruktívnejšiemu vzťahu.
To znamená vystúpiť z tieňa USA. Ak sa totiž bude situácia ďalej vyhrocovať, obrovské škody utrpí nielen Ukrajina, ale aj krajiny EÚ. Na to stačí pohľad na mapu.