Hlavné paralely
Aj keď nemožno mechanicky porovnávať naše dnešné politické spory s vtedajšími v ČR, niektoré paralely vo vzťahu k dohodám sa priam núkajú. V ČR – ako dnes v SR – bola pri moci pravicová vláda. Obe nepoznali zmýšľanie obyvateľstva, keď začali presadzovať dohodu. Podcenili silu verejnej mienky a precenili silu vládnej propagandy. Keď sa dostali do politickej defenzívy, obe vlády sa začali vyhovárať, že rokovania o dohode začala ešte predchádzajúca garnitúra. Začali ideologicky nálepkovať odporcov a obviňovať ich, že odmietajú našu príslušnosť k Západu.
Obe vlády vyhlasovali, že dohoda posilní strategickú spoluprácu s USA i s NATO a bezpečnosť krajiny. V oboch vládnych koalíciách však vznikli pochybnosti o zmysle a obsahu dohody. Tak v ČR, ako aj v SR vlády odmietali obavy verejnosti, že realizáciou dohody môže dôjsť k eskalácii napätia v strednej Európe, keď Rusko obhajujúc svoje záujmy v reakcii namieri svoje rakety na Česko, respektíve na Slovensko, a dôjde k dramatickému zhoršeniu bezpečnostnej situácie. Pritom obavy, že v prípade väčšieho konfliktu s Ruskom by sa radar v Brdoch, respektíve letiská v Kuchyni a na Sliači, stali jednými z prvých terčov, boli veľmi silné. Ukázalo sa, že tak českí, ako aj slovenskí občania viac uprednostňujú vnútornú bezpečnosť.
Obe vlády čelili výčitke, že dohoda vznikla v réžii USA, že je bilaterálna, bez prerokovania v NATO a EÚ. Ignorovali názory oponentov, že akceptovanie americkej ponuky môže viesť k výhradám v niektorých členských štátoch EÚ. V ČR i v SR sa dohody nestali predmetom širšieho politického konsenzu, než vo vládnej koalícii. Obe vlády obviňovali opozíciu, že za odmietavým postojom verejnosti je príliš vášnivá a politicky motivovaná debata o dohode a že otázky bezpečnosti sa stali predmetom ideologických sporov, hoci samy spor zideologizovali tým, že nesúhlas s dohodou označili za nesúhlas s dovtedajšou zahraničnopolitickou a bezpečnostnou orientáciou štátu.
Obe vlády podcenili silu verejnej mienky a precenili silu vládnej propagandy. Keď sa dostali do politickej defenzívy, začali sa vyhovárať, že rokovania o dohode začala ešte predchádzajúca garnitúra. Začali ideologicky nálepkovať odporcov a obviňovať ich, že odmietajú našu príslušnosť k Západu.
Aj na stanovisko dnešnej slovenskej opozície možno vztiahnuť názor prezidenta Václava Klausa zo 17. 2. 2008, že na dohodu nie je reálny bezpečnostný dôvod a že „jediným možným dôvodom je potvrdenie našej politickej vernosti euroatlantického vzťahu k nášmu najväčšiemu spojencovi USA“. Tak v ČR, ako aj v SR vznikli občianske iniciatívy proti dohode a konali sa verejné protesty. Tak Topolánkova, ako aj Hegerova vláda odmietli myšlienku referenda o dohode. V parlamente takéto návrhy neprešli.
Hlavné rozdiely
Nemožno si však nevšimnúť aj rozdiely v prístupoch vlád a hláv štátov. Česká vládna koalícia neblokovala diskusiu o dohode v parlamente. V Senáte prešla živou debatou. V dolnej komore sa ňou zaoberali príslušné výbory. Už na začiatku Topolánkovej vlády v Poslaneckej snemovni prebehol pre členov brannobezpečnostného, zahraničného a ústavnoprávneho výboru pred televíznymi kamerami odborný seminár za účasti premiéra, ministra zahraničných vecí K. Schwarzenberga a ministerky obrany V. Parkanovej, ktorá povedala, že prijatie americkej ponuky je vecou diskusie. Na Slovensku sa meritórne diskusie o DCA medzi predstaviteľmi vlády a opozície začali až po jej schválení vo vláde. V SR boli výbory NR SR z procesu prípravy a prerokovávania dohody vyradené a parlament postavený pred úlohu schváliť vládou dojednanú dohodu ako hotovú vec.
Kým prezident V. Klaus do diskusie opakovane zasahoval, prezidentka Z. Čaputová sa vyjadrila až po schválení DCA vládou. Kým v Česku sa robili opakované výskumy názorov verejnosti na výstavbu radaru, na Slovensku výskum názorov na DCA stále chýba. Kým česká vláda od zapojenia do projektu očakávala aj ekonomické benefity v podobe zapojenia českých firiem a výskumných inštitúcií do rozvoja a výstavby systému, slovenská strana vyjednala asymetrickú dohodu a nepredložila verejnosti jej ekonomické a ekologické dosahy.
Česká skúsenosť
Český bezpečnostný analytik Antonín Rašek hodnotiac nezdar úsilia o inštaláciu radaru konštatoval, že ČR nebola na riešenie podobných bezpečnostných strategických rozhodovacích procesov pripravená. Chýbali predovšetkým erudovaní odborníci tak v zákonodarnom zbore, ako aj v exekutíve, vrátane Bezpečnostnej rady štátu. Nebol ani ujasnený postup, v akom režime sa má takýto rozhodovací proces viesť. Podcenila sa analýza bezpečnostných záujmov ČR, tzn. konkrétnych bezpečnostných hrozieb a z nich vyplývajúcich rizík. Ukázalo sa, že česká verejnosť nebola pripravená riešiť danú problematiku bilaterálne, len s USA, mimo rámca EÚ a NATO. Rašek tiež pripomenul Klausovo vyjadrenie z r.¤2005 pre Süddeutsche Zeitung, že „na základe našej histórie sme veľmi citliví, keď ide o cudzie vojenské jednotky na našom území. Nové rozmiestenie cudzích jednotiek by asi u nás nebolo vítané“.