Chvála existencie

Je to smutné, ale pomaly si zvykáme na to, že nám svet zhrubol. Prijímame konzekvencie doby industriálnej - a postindustriálnej, v ktorej sa ako ľudia strácame; prevažujú technológie s virtuálnymi parametrami. Doby historickej – a posthistorickej; dejinné odkazy na seba narážajú a v našom vedomí vytvárajú nevídaný chaos. Doby covidovej – a postcovidovej; jej obrysy sa ešte len vynárajú z hmly, ale už vzbudzujú obavy.

06.02.2022 11:00
debata (2)

Procesy sa nezastavia, procesy bežia. Niektorí sa ešte utiekame k ilúziám a hovoríme o šanci na reštart. Zdôrazňujeme, že každá kríza má v sebe zakódované aj múdre ponaučenie spolu s nádejou na nový začiatok. Aj pacient, aby sa vyhol budúcim nástrahám, musí siahnuť do svojej minulosti, do doby, keď bol ešte zdravý. A musí sa vyhnúť rizikovému konaniu, vlastnému či iných, ktoré ho dohnalo medzi biele plášte, pod nôž, do úzkych… a vždy znova ženie. V opačnom prípade je to pohyb v kruhu – alebo po špirále; rovno do pekla. Sme na tobogane.

Vnímam ten strach, tú úzkosť okolo seba. Aj tú túžbu (rýchlo a lacno) nepodľahnúť. Od svojich detí dostávam v noci správy s linkami na nové a nové články o covide a jeho vyhodnocovaní odborníkmi: nie sú zajedno. Dívam sa do tváre bodrej Teréz, najlepšej pekárky osúškov v dedine, na farebnej fotografii vnorenej do bielych kvetov na jej čerstvom hrobe. Priateľovi Fyzikovi posielam do nemocnice výtlačky časopisu s detskou poéziou, aby mu jeho mikro- a makrosvet celkom nevyhasol… Napriek dobrovoľnej samoizolácii sa pokúšam pôsobiť tak, aby ani reč nestála: píšem, redigujem, vydávam… a komunikujem virtuálne. Povzbudzujem oslabených a ohrozených – ale sama mám problémy so spánkom, pretože moja hlava spracúva všetky možné scenáre tohto vývoja.

Politici si ľudskú existenciu často mýlia s holým prežitím jedinca alebo uspokojovaním jeho primárnych potrieb; málo je takých, ktorým záleží aj na vznešenejších cieľoch.

Zdá sa mi, že ľudským rozumom je nepolapiteľný, ale môj „cit pre situáciu“ neklame; paradoxne je dnes cit spoľahlivejší ako rácio. Už desaťročia upozorňujem: záchrana (aj pred vírusom) spočíva v kultúre. Myslenia, reči, ľudského jestvovania. To sem, až k týmto a takýmto veličinám, mieri literatúra a umenie ako protiváha sveta peňazí a materiálneho blahobytu (i núdze). A zabezpečuje balans ľudskej spoločnosti: kultivuje naše hodnoty, odhaľuje každé pseudo-, neutralizuje nevraživosť… Prestavuje horizonty. Keď som s tým začala, o covide ešte nebolo ani slychu, ale „symptómy“ koronakrízy sa už prejavovali – a v poriadnom časovom predstihu. Pretože my sa nerútime do pekla vinou covidu, ale pre choré nastavenie našej spoločnosti, ktoré sa naplno prejavilo práve v situácii enormnej ľudskej i spoločenskej záťaže. Memento tým väčšie, že na Slovensku nemáme potrebnú sebadisciplínu a chýba nám úcta k prirodzeným autoritám (tie neprirodzené sú na tom lepšie). Až pričasto velebíme to, čo by sme mali odsudzovať, a odsudzujeme to, čo by sme mali velebiť. Myslíme si, že „mimo misy“ svet neexistuje… a že v mise sú len samé zlaté zrná…

Nie som odborník na exaktné procesy, ba ani neexaktné. Som odborníčka na otvorené dianie – a teda na všetko a nič. Kedysi by sme povedali: na otvorenosť (svetovej) duše, krivku srdca, výrečnosť čakier… Hlas mne podobných dnes veľmi nepočuť. Napriek tomu, že človek – to nie je len znáška biologicky (či finančne) podmieneného života. Človek – to je aj jeho nesamozrejmá všestranná existencia schopná presahu. Ušľachtilá alebo pošliapaná. Radostná alebo zahriaknutá. Zabúdame na to, keď zápasíme s biologickou hrozbou smrti? A keď nenásytnej hydre (covidu, ekonomike, politike, sebauctievaniu…) ako prvú obeť či alibistickú zálohu predhadzujeme poľudštenú a poľudšťujúcu existenciu človeka? Žiadna umelá inteligencia nám ju nevyrobí ani nenahradí, žiadne statky-zmätky nezadovážia; dôstojná prichádza len a len s kultúrou. My si nepílime konár pod sebou, my si pílime svoje najlepšie hlavy, mrzačíme svoju „ľudskú postať“ – ako by povedali naše staré mamy.

Politici si ľudskú existenciu často mýlia s holým prežitím jedinca alebo uspokojovaním jeho primárnych potrieb; málo je takých, ktorým záleží aj na vznešenejších cieľoch. A tak ani etické alebo duchovné dôsledky vlastných krokov a rozhodnutí neberú do úvahy – alebo sa za ne len skrývajú. Za svoj úspech vydávajú už to, že ešte dýchame. Že už vlastníme. Že opäť volíme podľa ich očakávaní. Ale čo my? Máme ako jednotlivci právo takto redukovať seba samých? Správať sa k sebe aj k iným ako k satelitom mocných a majetných a svojmu priškrtenému dychu (lepkavým prstom, zmanipulovanému hlasu) obetovať svojho ducha? Je vari silné orákulum o svetovom mieri naozaj také slabé?

Nie je jedno, ak v sebe zanedbávame – každý svoju – slnečnú bytosť. Ak zrádzame svoje „ja“, ale aj svoje „ty“. Ak namiesto odvážneho „skoku do neznáma“ zbabelo skáčeme do plytkého hrobu vlastnej existenciálnej povrchnosti. A umierame, keď nemusíme.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #kultúra #Covid-19
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy