Podľa Andreja Školkaya voľný neregulovaný trh informácií a zábavy nie je riešením. Pretože okrem známych benefitov prináša iba myšlienkový zmätok, cynizmus, fragmentáciu a nezodpovednosť. Riešením je primeraná a účinná regulácia, ktorá nespôsobí nežiaducu cenzúru. Naopak Róbert Chovanculiak si myslí, že oba zákony v prvom rade robia z užívateľov internetu nesvojprávnych ľudí, ktorí nechápu základy jeho fungovania a nevedia sa rozhodnúť, čo je pre nich dobré. Väčšina ľudí si je vedomá, že bezplatné internetové služby dostáva výmenou za zrieknutie sa časti svojho súkromia a že tento obchod jej vyhovuje.
ZA: Regulovať znamená civilizovať
Andrej Školkay, analytik médií a komunikácie, SKAMBA
Pred dvadsiatimi rokmi mnohí verili, že internetom sa začína éra slobodnej a lacnej komunikácie a neobmedzeného publikovania. Dnes sa tomuto obdobiu hovorí „divoký západ internetu“. Zhruba o desaťročie neskôr začali do nášho života prenikať sociálne médiá. Prvé blogy (blogosféra) boli k dispozícii ešte skôr, ale skutočnú zmenu priniesol až facebook a v niektorých krajinách (Poľsko, Maďarsko) podobné miestne formy sociálnych médií.
Ukázalo sa, že neregulované sociálne médiá predstavujú hrozby nielen pre jednotlivcov, náboženské a národnostné skupiny, ale aj pre štáty. Pandémia jasne demonštrovala, ako rýchlo a do akej miery môže prevládnuť iracionalita bez ohľadu na vzdelanie a vek. Stačí zopár presvedčivých „expertov“ alebo on-line médií, ktoré využívajú strašenie a polopravdy ďalej smerom k zneistenej verejnosti najmä pomocou sociálnych médií. V Indii správy šírené cez sociálne médiá viedli k pogromom.
Preto v súčasnosti otázka už neznie, či sa majú alebo môžu regulovať sociálne médiá. Témou dňa je, aké princípy a detaily bude zahŕňať ich regulácia. Základné regulačné kontúry sú už k dispozícii.
Hlasy proti regulácii sociálnych médií sú medzi odbornou verejnosťou skôr výnimkou. Za reguláciu sa v posledných rokoch vyslovili viaceré známe mená. Sociologička technológií (so zameraním na spoločenské dosahy rozvíjajúcich sa technológií) Zeynep Tufekci tvrdí, že schopnosť šíriť myšlienky je v súčasnosti limitovaná schopnosťou získať a ďalej šíriť pozornosť. Sociálne médiá (alebo, ako sa hovorí, sociálne platformy) majú v tomto procese kľúčovú úlohu. Podľa Tufekci na sociálnych sieťach existuje fantómová verejnosť. Pozornosť je totiž moderovaná algoritmami. Roger MacNamee to prirovnal k odvetviu hazardných hier, kde tiež je zámerom vyvolať trvalý záujem, až závislosť od hrania. Profesor Viktor Mayer-Schönberger z Oxford Internet Institute súčasnú situáciu nazval „nerovnomerne distribuovaná informačná moc“. O čo ide, opísal na príklade trhu (ktorého nekritickými zástancami sú ultraliberáli): Idete na trhovisko, pričom odovzdáte svoje nákupné požiadavky a predstavy jeho správcovi. Ten ich okamžite posunie predavačom a súčasne im pošepká, čo si naozaj želáte alebo neželáte kúpiť.
Neregulované sociálne médiá prinášajú okrem známych benefitov myšlienkový zmätok, cynizmus, fragmentáciu, nezodpovednosť a apatiu. Neregulácia či voľný trh informácií a zábavy nie sú riešením. Riešením je primeraná a účinná regulácia, ktorá nespôsobí nežiaducu cenzúru.
Prezident Microsoftu Brad Smith tvrdil v reakcii na streľbu austrálskeho radikála v mešite v novozélandskom meste Christchurch, ktorá bola vysielaná v priamom prenose cez sociálne médiá, že technologický sektor musí spraviť viac, vrátane spolupráce s vládami, prostredníctvom právnych usmernení a za spolupráce s regulátormi. Novozélandská predsedníčka vlády Jacinda Ardernová v reakcii na tento masaker vyzvala Facebook (dnes Meta), aby zaviedol „etické algoritmy“. Facebook skutočne prišiel s umelou inteligenciou, ktorá by mala zablokovať živé vysielanie v podobnom násilnom prípade. Veľkým problémom bol pre túto spoločnosť aj odhalený prípad Cambridge Analytica. Išlo tu o veľké zneužitie súkromných údajov na komerčno-politické účely s možným presahom do volebného procesu. Až dovtedy, a ešte krátko po tom, Facebook bol neochotný, a podľa niektorých vyjadrení neschopný, účinne regulovať obsah.
Regulácia je určitým znakom vyspelosti civilizácie. Vôbec nejde o nejakú „otravnú bruselskú byrokraciu“. Nakoniec, ani stredovek v našich podmienkach nebol bez regulácie. Už len možnosť usporiadať trhy bola regulovaná a dávaná ako privilégium mestám. V súčasnosti, kto príde s reguláciou ako prvý, môže udávať trendy alebo slúžiť ako vzor pre iné krajiny a regióny. Európska únia je skutočne takýmto „ustanoviteľom trendov“ v mnohých oblastiach, napríklad v ochrane osobných údajov. Platí to aj v tejto oblasti, hoci medzitým viaceré krajiny zaviedli vlastnú reguláciu sociálnych médií. Išlo najmä o krajiny, kde sa veľmi nediskutuje o regulácii akéhokoľvek typu (Rusko, Irán), alebo kde regulácia bola vnímaná ako urgentne potrebná (Veľká Británia, Nemecko, Austrália).
Na politickej úrovni je problémom, ako povedal Urmas Villmann, že menšinové hlasy získavajú extrémnu pozornosť. Príležitosti sa chopili niektorí politici (Donald Trump, Ľuboš Blaha) a cez sociálne siete šíria svoju agendu založenú na negatívnych emóciách a polopravdách.
Niektoré zahraničné vlády používajú sociálne médiá na svoje skryté zahraničnopolitické účely – najviac sa hovorí o Rusku. Na individuálnej úrovni boli zaznamenané prípady on-line šikanovania, ktoré vyústili do samovrážd. Sociálne médiá umožnili priame vysielanie vraždy bábätka v Thajsku alebo živý prenos zo znásilnenia ženy vo Švédsku. Zoznam problémov, ktoré priniesli sociálne médiá, je dlhý.
Neregulované sociálne médiá prinášajú okrem známych benefitov myšlienkový zmätok, cynizmus, fragmentáciu, nezodpovednosť a apatiu. Neregulácia či voľný trh informácií a zábavy nie sú riešením. Riešením je primeraná a účinná regulácia, ktorá nespôsobí nežiaducu cenzúru.
PROTI: Honba na monopoly v EÚ
Róbert Chovanculiak, analytik INESS
Kedysi to bolo uhlie, potom železnice, železo, ropa, nedávno hardvér, potom softvér a dnes sú to internetové spoločnosti. V každej dobe sa objaví nejaký nový zdroj, ktorý pritiahne šikovných podnikateľov, ktorí vybudujú veľké firmy. A tým na seba pritiahnu pozornosť. Chcenú – platiacich spotrebiteľov, aj nechcenú – hyperaktívnych politikov. Tým prvým poskytujú kvalitnejšie a lacnejšie služby. Tým druhým zase zámienku na vytváranie nových regulácií.
Spravidla sa to skončí tak, že kým sa tie regulácie nadefinujú a aplikujú, tak neúprosné kolesá kapitalizmu, ktoré so vznikom nového a flexibilného prinášajú aj zánik starého a neprispôsobivého, pošlú kedysi dôležité firmy na smetisko dejín. Alebo sa tieto spoločnosti stanú nezaujímavou samozrejmosťou a pozornosť všetkých sa presunie inam – k novému zdroju.
V prípade internetových spoločností sa práve dostávame do etapy, keď si politici už nedokážu sedieť na rukách a roztáčajú koleso regulačných nápadov. Na úrovni EÚ sa schvaľujú dva megabalíky preplnené rôznymi reguláciami. Nesú názov zákon o digitálnych trhoch (DMA) a zákon o digitálnych službách (DSA). A obsahujú toľko rôznych regulácií, že len na ich vymenovanie by nestačil rozsah tohto príspevku. Neostáva tak nič iné, iba si vybrať zopár aspektov a tie bližšie okomentovať.
Zákony o digitálnych službách a trhoch v prvom rade robia z užívateľov internetu nesvojprávnych ľudí, ktorí nechápu základy jeho fungovania a nevedia sa rozhodnúť, čo je pre nich dobré. Ako príklad si zoberme snahu EÚ obmedziť alebo až zakázať fungovanie cielenej reklamy s odôvodnením, že ide o ochranu súkromia.
Výskumy ukazujú, že väčšina ľudí si je vedomá, že bezplatné internetové služby dostáva výmenou za zrieknutie sa časti svojho súkromia a že tento obchod jej vyhovuje.
Výskumy však ukazujú, že väčšina ľudí si je vedomá, že bezplatné internetové služby dostáva výmenou za zrieknutie sa časti svojho súkromia a že tento obchod jej vyhovuje. Cielená reklama však nepriniesla benefity len pre spotrebiteľov vo forme bezplatných služieb či relevantnejších reklám. Ale predovšetkým zvýšila konkurencieschopnosť malých a stredných podnikov, ktoré mohli začať s minimálnym rozpočtom efektívne reklamné kampane a konkurovať tak etablovaným hráčom. Takto spravili internetové platformy pre zvýšenie konkurencie na trhu viac ako všetky protimonopolné úrady dohromady.
Ďalšou črtou megabalíka EÚ je nepochopenie úlohy konkurencie v ekonomike. Konkurencia nie je cieľ sám osebe a nemá byť administratívne vynucovaná v rámci každej platformy, aby mohlo čím viac obchodných užívateľov za „spravodlivých a konkurenčných“ podmienok poskytovať svoje služby. Úlohou konkurencie je, aby zákazníci mali prístup k lacným a kvalitným službám. A to zabezpečuje predovšetkým konkurencia medzi platformami, ktorá viedla napríklad aj k tomu, že niektoré platformy svoje ekosystémy viac uzatvorili a umožňujú tam vstup len za určitých podmienok alebo svoje služby „balíkujú“ a zvýhodňujú vlastné funkcie. Ekonómovia hovoria o tzv. vertikálnej integrácii.
Tieto praktiky sa EÚ nepáčia a chce ich obmedzovať a zakazovať. Problém však je, že existujú dobré teoretické vysvetlenia, ako môžu tieto praktiky viesť ku kvalitnejším službám a k nižším cenám a koniec koncov to aj vidíme v praxi. Nehovoriac o tom, že všetky tieto praktiky odnepamäti a legitímne využívajú tradičné kamenné firmy – ako napríklad maloobchodné reťazce s vlastnými značkami produktov. Vertikálna integrácia je neoddeliteľná súčasť trhového hospodárstva.
Týmto nechcem tvrdiť, že všetko na internete je dokonalé a neexistuje žiadny priestor na zlepšenie. Len chcem varovať pred použitím atómovej bomby na riešenie problému bytových mravcov v kuchyni. Regulovať rôznorodé internetové spoločnosti s rôznymi službami megabalíkmi EÚ je ako snaha napísať jednu reguláciu pre „autá“, ktorá bude riešiť problematiku parkovania v Banskej Bystrici, vypúšťania emisií CO2 vo svete, maximálnej rýchlosti na D1, predaja ojazdených áut a bezpečnosti pri výrobe v automobilke v Česku. Jednoducho, bude z toho guláš, ktorý nebude chutiť nikomu.