Napriek tomu, že väčšina Ukrajincov túži po vstupe do NATO (čo spôsobilo obsadenie Krymu a pokusy separovať Donbas…) reálnou hrozbou pre Putinovu víziu je stále silnejšia väzba Ukrajiny na EÚ. Všimnime si, že Putin rozpútal strategickú hru o Ukrajinu tesne po tom, čo spolu s Lukašenkom – s vypätím všetkých síl – zabránil víťazstvu proeurópskych síl v Bielorusku. A konečne po rokoch dostal Lukašenka pod svoju kontrolu. (Lebo k Putinovej nevôli tento malý, ale vytrvalý diktátor roky predvádzal povrazolezecké umenie medzi EÚ a Ruskom.)
Putinova strategická hra
Priznávam, že nevidím nijaký optimistický koniec tejto Putinovej strategickej hry. Zdá sa mi, že stavil všetko na jednu kartu. Zhromaždil vojská pozdĺž ukrajinských hraníc v počte, ktorý presahuje obvyklé čísla. Ale ani to by nebolo také znepokojujúce – veď na ukrajinskej hranici sa od donbaských bojov stále pohybuje okolo 90-tisíc ruských vojakov.
To, čo znepokojilo Bidenovu administratívu a NATO, je fakt, že v tyle týchto vojsk sa zhromažďujú kapacity na udržovanie dobytých území. Čo mení armádu z čisto bojovej na okupačnú. Navyše – napriek tvrdeniam, že nemá nijaké vojenské úmysly na Ukrajine – súbežne so zhromažďovaním vojsk na jej hranici poslal Putin požiadavky NATO a USA; a to dokonca v ultimatívnej podobe. Teda priamo sa natíska otázka: Ak na ne bude negatívna odpoveď, tak potom čo? Čo spraví Putin?
Zrekapitulujme si stav: po zverejnení predstavy Putina o bezpečnosti Ruska a po prvom neúspešnom kole rokovaní NATO a USA poslali Rusku svoju odpoveď. Jej obsah prenikol na verejnosť, a tak vieme, že NATO nezmení svoju politiku „otvorených dverí“ pre krajiny, ktoré do NATO vstúpiť chcú. A vieme, že USA sú ochotné spustiť rozsiahle rokovania o redukcii vojenských síl a techniky rovnako ako o opatreniach na zvyšovanie vzájomnej bezpečnosti. No ani jedna odpoveď neakceptuje „právo“ ruského vplyvu či premeny krajín okolo Ruska na „nárazníkové pásma“. A táto negatívna odpoveď ani nie je tak dôsledkom mimoriadnej starostlivosti o južný Kaukaz, Bielorusko či Ukrajinu zo strany NATO a USA. Veď v týchto regiónoch prenechali iniciatívu posledných 15 rokov Rusku, ktoré tento priestor aj zdatne na svoju expanziu využilo, čo mu napokon práve NATO vo svojej odpovedi pripomenulo: ak má prísť k skutočne dôveryhodnej spolupráci a vzájomnej bezpečnosti, musí Rusko vrátiť Krym, Podnestersko, Južné Abcházsko a Osetsko. To sú, prosím, európske teritóriá, ktoré Rusko vojensky obsadilo.
NATO, EÚ a USA znepokojuje to, že toto všetko sa deje v rámci dlhodobého úsilia Ruska podporovať pravicovo-nacionalistické sily v Európe s cieľom zastaviť integráciu štátov v rámci EÚ, zastaviť rozširovanie EÚ a tak logicky ochromiť, minimalizovať gravitačnú silu tohto ekonomicky najmocnejšieho zoskupenia.
NATO, EÚ a USA znepokojuje, že toto všetko sa deje v rámci dlhodobého úsilia Ruska podporovať pravicovo-nacionalistické sily v Európe s cieľom zastaviť integráciu štátov v rámci EÚ, zastaviť rozširovanie EÚ (predovšetkým o krajiny západného Balkánu, ale aj južného Kaukazu), a tak logicky ochromiť, minimalizovať gravitačnú silu tohto ekonomicky najmocnejšieho zoskupenia. Prípadný rozpad, ale už aj oslabenie integračného procesu EÚ by totiž znamenalo zvýšené úsilie všetkých štátov o nové definovanie ich geopolitických aj geoekonomických záujmov: tu by sa otvoril ohromný priestor pre ruské záujmy. To, čo sa dnes nazýva „hybridnou vojnou“, nie je zo strany Ruska nič iné, ako úsilie dostať Európu do situácie, keď sa karty začnú rozdávať nanovo a Rusko bude sedieť za hráčskym stolom s nemalými tromfami.
Slovenský záujem
Záujem Slovenska je jasný: my sme členmi EÚ, eurozóny, Schengenu a ešte prednedávnom bývalý premiér Robert Fico bojoval aj o to, aby sme boli v jadre EÚ, čím sa rozumelo v najužšom integračnom spolku spolu s Nemeckom a Francúzskom. Odmietli sme všetky expanzívne kroky Ruska, hlavne anexiu Krymu a po ruských pokusoch vyvolať plynovú krízu na Ukrajine sme pomohli tejto krajine dodávkami z nášho územia (tzv. spätný reverz). V čase, keď Smer viedol vládu a bol ešte sociálnou demokraciou. Napokon vtedy navyše podporil všetky aktivity a misie Severoatlantickej aliancie.
Časy sa však zmenili: Smer sa stal konzervatívnou konšpiračnou agitkou; ale uvedomuje si Hlas a Peter Pellegrini, ktorý sa podujal revitalizovať sociálnu demokraciu, že je politicky neakceptovateľné a proti štátnym aj národným záujmom Slovenska, aby dnes ktokoľvek oslaboval naše spojenectvá a napokon nás vydal napospas ruským veľmocenským záujmom?
A nielen im: aj tým maďarským. Vôbec nie je náhoda, že Viktor Orbán je jediným predstaviteľom štátu EÚ, ktorý v tejto napätej situácii prejavuje priazeň Putinovi. Jeho iredentistické očká pozerajú na maďarskú menšinu tak na Ukrajine, ako aj na Slovensku či v Rumunsku. Rád by bol premiérom všetkých 15 miliónov Maďarov. Aj s ruskou garanciou. Cítite to svinstvo?