Zároveň tiež platí, že sankcie, akokoľvek prísne, samy osebe dlhodobo nestačia. Druhý pilier nového režimu by mal byť zameraný na vymáhanie transparentnosti ruských investícií a iných finančných tokov na Západe. Hlavná pozornosť by mala byť venovaná pôvodu ruských peňazí a skutočnému zabráneniu prítoku nelegálnych finančných prostriedkov. Nelegálne ruské peniaze totiž predstavujú pre mnohých na Západe príliš veľké pokušenie, než aby sa mu dalo odolať.
Podľa štúdie Thomasa Pickettyho a jeho kolegov sa v čase nástupu Vladimira Putina bohatstvo ruských miliardárov pohybovalo okolo jedného percenta celkového ruského bohatstva. Od roku 2000 do roku 2007 narástol tento podiel na neuveriteľných 43 percent! Inými slovami, iba za sedem rokov Putinovej vlády sa ruskí miliardári dostali takmer k polovici celkového ruského bohatstva. Ruské súkromné vlastníctvo narástlo po roku 1990 enormným spôsobom, väčšinou však na úkor spoločenského bohatstva ako takého.
Z bezpečnostného hľadiska štúdia upozorňuje na ešte závažnejšiu skutočnosť. Ruskí oligarchovia majú v zahraničí ukryté najväčšie množstvo prostriedkov zo všetkých krajín na svete, či už v absolútnom meradle (okolo jedného bilióna – áno, bilióna, dolárov), alebo v pomere k HDP. Podľa nedávnej analýzy Atlantic Council je až jedna tretina týchto prostriedkov nadviazaná priamo na Vladimira Putina alebo jeho najbližšie okolie. Tieto obrovské prostriedky, pochopiteľne, neboli iba vyprané a „zaparkované“ na Západe, kam tiekli najčastejšie cez Cyprus, ale boli a sú využívané na financovanie hospodárskej i klasickej špionáže, korupcie, vyhýbanie sa sankciám, vydieranie, politické manipulácie či na šírenie dezinformácií.
V Československu bujneli šedé ekonomické vzťahy so Sovietskym zväzom prinajmenšom od invázie v roku 1968. Vekslácka mentalita sedemdesiatych a osemdesiatych rokov prospievala malému ilegálnemu kupčeniu so sovietskou armádou, ktoré začalo prerastať do siete korupčno-obchodných vzťahov po roku 1990. Podobné príbehy je možné nájsť kdekoľvek v strednej a vo východnej Európe a s postupom času aj na Západe.
Hlavná pozornosť by mala byť venovaná pôvodu ruských peňazí a skutočnému zabráneniu prítoku nelegálnych finančných prostriedkov. Nelegálne ruské peniaze totiž predstavujú pre mnohých na Západe príliš veľké pokušenie, než aby sa mu dalo odolať.
Každý, kto sa pustí do obchodnej transakcie, o ktorej vie, že sú v nej špinavé peniaze, stáva sa vydierateľným a manipulovateľným. Vzhľadom na to, aké hlboké a široké je pradivo väzieb špinavých ruských peňazí a európskeho a amerického biznisu, niet sa čo čudovať, že Západ je vydierateľný a manipulovateľný ako celok. Za prezidenta Putina začal byť tento živelný a organický systém zdokonaľovaný a využívaný na najvyššie (geo)politické ciele. Slovami Atlantic Council, zahraničná korupcia sa stala novou ruskou národnou stratégiou.
Cesta k obrane proti tejto stratégii povedie cez postupnú nápravu existujúcich nariadení týkajúcich sa prania špinavých peňazí. Extrémne dôležitá bude prísnosť vymáhania a tvrdosť postihov, v oboch prípadoch sú súčasné americké i európske štandardy nízke. Ambicióznejšie návrhy volajú po zriadení nového úniového orgánu ústredného dohľadu nad národnými finančnými sektormi. Ďalšie kroky by mali mieriť na oblasť transparentnosti vlastníctva obchodných korporácií či výmeny informácií.
Tieto a podobné opatrenia sú veľmi široké a dopadli by na množstvo vplyvových skupín, takže očakávať nejaký prevratný pokrok nie je na mieste. Jeden kamarát má také poetické úslovie: odoláme všetkému, len nie pokušeniu. Niečo na tom úsloví je, lenže ak ako spoločnosť nenájdeme spôsob, ako odolávať nelegálnym peniazom, zostaneme veľmi zraniteľní a naša obranyschopnosť bude podlomená. Určitú, hoci nepatrnú, nádej ponúka nová generácia politikov, štátnych úradníkov a ľudí v biznise. Za uplynulých tridsať rokov majú k dispozícii už veľmi dobrý obrázok o tom, čo korupcia nelegálnymi peniazmi v Európe – a na Západe všeobecne – napáchala.