Pred rokom 1989 akoby mal každý demokrat „svojho“ komunistu a po novembri zas každý komunista „svojho“ demokrata. Súhlasím s Fedorom Gálom.
„Liberálna demokracia je politický režim, ktorý nie je pre každého. Viem si predstaviť, čo by čosi podobné, ako bol november 1989, vyvolalo v Číne. Dokonca ani v našom civilizačnom priestore nie je pre každého. Nie je demokrat ako demokrat. Skutočných demokratov je ako šafranu. Žiť v demokracii, a teraz použijem metaforu Miloša Formana – je ako žiť v džungli – je krásna, pestrá a nebezpečná. To v zoo máš istotu pravidelnej stravy a riziká sú vonku za mrežami.“
A takto si tu žijeme. Celé roky. Bez zodpovednosti. A reflexie. Na tom našom malom dvorčeku, kde každý všetko vie. A vie to najlepšie. Kto viac kričí, je majiteľom pravdy. Tu a teraz. Aspoň na chvíľku. Hádame sa ako psy. Ukazujeme prstom na druhých. Vraj sme lepší ako oni. V čom?
Pohoršujeme sa nad televíznym komentátorom, ktorému rupli nervy. Politici sa pritom denne častujú výrazmi, za ktoré by sa ani on nemusel hanbiť. Najnovšie si vyčítajú, kto môže za stav, v ktorom sa nachádzame. Plný plytkosti. Agresie. Života k nežitiu.
Kam sme sa to dostali? Za tento stav nemôžu vykričaní extrémisti. Za tento stav môžeme my všetci. Každý jeden z nás, kto pred rokmi drukoval, tlieskal, hulákal ako zmyslov zbavený, keď stavali šibenicu Robertovi Ficovi. Keď pred Bonaparte chodili politici, za asistencie médií, predvádzať svoju one man show. I to bola adresa. Na ktorej býval človek. Politik s manželkou a so synom. Koľko ľudí tlieskalo, keď iný pán prišiel pred dom Vasila Biľaka s tankom? Aj to bola adresa. A potom vykričaná adresa iného predsedu vlády. Šibenicu vystriedala truhla. Našťastie prázdna.
Svet nám vracia len to, čo mu dáme my. Nedá nám iné. Nemôže. To, čo žijeme, sme si nazbierali. Nasporili. Za roky bez morálky. A pravidiel.
Treba s ľuďmi hovoriť. Komunikovať. Vhod i nevhod. Voľky, nevoľky. Nedostatok dialógu položil komunizmus. Jeho absencia dostáva na lopatky aj demokraciu. Je v kŕči, ktorý nás bolí.
Tá naša chuť nálepkovať. Hotová obsesia. Prišívať ľuďom hviezdy. Červené. Žlté. Hlavne mať v nich jasno.
A napriek tomu nemáme. Ani vo vlastnom národe nie. Furt ho vidíme inak. Akosi lepšie, než je. Snívame. A čím viac, tým menej rozumieme. Svojmu národu. A národ nám.
Spomenie si niekto, kedy vláda naposledy rokovala mimo Bratislavy? Prospelo by jej to. Viac než soľ Maruške. Čože by utŕžila pľuvanec. Utrie sa. Ak by ministri poznali ľudí, nerobili by chyby, ktoré robia. Nemožno sa hnevať na ľudí, haniť ich, že sú takí a onakí. Treba im načúvať. Počúvať ich. A trpezlivo vysvetľovať.
Príležitosťou bolo schvaľovanie zmluvy s USA. Ľudia sa boja. Väčšina nespochybňuje naše európske a transatlantické ukotvenie. Ak sa viac než polovica národa bojí USA a Západu, mali by sme týchto ľudí brať vážne. Spozornieť. A nevysmievať sa im za to. Namiesto toho, aby si vypočuli v pléne pripomienky generálneho prokurátora, tak ho poslanci „zarezali“. Nezdvihli zo zeme pohodenú príležitosť.
Čo by urobili profesionáli? Pozorne počúvali. Po pánovi prokurátorovi by vystúpil premiér alebo iný poverený minister a jednu za druhou by tie pripomienky vyvrátil. Pokiaľ by bolo čo vyvracať.
Kde boli, keď neboli už dávno medzi ľuďmi, starostami a primátormi, tam dole?
Treba s nimi hovoriť. Komunikovať. Vhod i nevhod. Voľky, nevoľky. Nedostatok dialógu položil komunizmus. Jeho absencia dostáva na lopatky aj demokraciu. Je v kŕči, ktorý nás bolí.
Rusko hrá aktuálne o viac než len o Ukrajinu. V hre je vážnosť Západu a USA. Ďalšia udržateľnosť demokracie v našom priestore. Keď sa ukážu americké správy o termíne vojny ako propaganda, demokracia a demokrati dostanú ďalší výprask. Ľudia im to spočítajú. Nezabudli ešte na americké vojenské aktivity v Iraku a ďalších krajinách sveta.
Chýbajú nám politici. Skutočný homo politicus. Vytratil sa. Zostali iba obchodníci s politikou. Umelé produkty bez obsahu a vízie.
Chýbajú nám lídri. V gete ich nenájdeme. Líder komunikuje. Nielen s tými, ktorí mu tlieskajú. So všetkými. Nepochybuje prioritne o iných, ale tiež sám o sebe. Na prvom mieste o sebe. Snaží sa pochopiť. Porozumieť. Ako Havel. Ako Dzurinda. Ak by dnes prišli do krčmy a chlapi by ich opľuli, nenadávali by im. Nezlostili by sa. Vreckovkou by stiahli slinu z tváre. Rozkázali by naliať celej krčme. Do hodiny by mali nových priateľov.
Novinár ma šliapať po krku tým, ktorí nám vládnu. To je jeho údel. Skoro posvätný. Nemal by však zabúdať ani na tých v opozícii. Má ich rovnako kultivovať. Lebo nám môžu už zajtra vládnuť. A čo potom?
Čo teraz?
Poďme nájsť hrdinu, ktorý ako prvý nevráti pľuvanec. Ako vraví Fedor Gál, najväčšími nepriateľmi pre seba sme my sami. A sloboda? „Treba sa nám vrátiť ku kánonu: ‚miluj svojho blížneho ako sám seba‘, a ‚nerob druhým, čo nechceš, aby robili oni tebe‘. Nie je to o zodpovednosti? A súčasne o prežití?“
Je. Nezostáva nám veľa času na otáľanie. Ďalšia šibenica môže mať svoje meno. Truhla už nemusí byť prázdna.
Nájdime hrdinu s vreckovkou.