Lenže vtedy sa menej otvorene hovorilo o tom, že pridať sa k „Západu“ môže znamenať aj pohŕdanie Východom, že priznanie lásky k Európe sa zároveň stalo akceptovateľným prejavom nenávisti (alebo aspoň nezáujmu) k zvyšku sveta a že NATO nie je klub milovníkov kultúry, ale vojenská organizácia. Slovenská politická debata sa za tie roky posunula dopredu aspoň o toľko, že sa tieto veci teraz hovoria aj nahlas.
Aj keď sa liberálni komentátori nie vždy priamo hlásia ku krátkozrakému šovinizmu, ich národoveckí odporcovia si tento podtext dobre všimli a pomerne úspešne ho proti nim vyťahujú. Popredný liberál Martin Šimečka nazýva svojich názorových oponentov „luzou“ a vyzýva rozumných ľudí na boj proti tým, ktorých „mozgy nie sú v poriadku“. Popredný antiliberál Ľuboš Blaha zase svojich oponentov nazýva „vlastizradcami“, ktorí „znásilnili národ“, a vyzýva ich na boj proti americkej okupácii Slovenska. Ani sa nečudujem, že ľudia, ktorí sa predsa cítia byť trochu aj na tom Východe, sa hneď nepridajú k tým, čo si o nich myslia, že mozgy nemajú v poriadku.
Po čase, keď som už dúfal, že sa postupne začína otvárať priestor na debatu o dôležitých politických témach – napríklad o tom, ako by sa spoločnosť mala lepšie organizovať – opäť vidím epický boj medzi civilizáciami, ktoré majú byť chránené protichodnými šovinizmami.
Jedna vec je istá: ak sa má niekto rozhodovať, či má byť „za“ Západ, alebo „proti“ nemu, znamená to, že na Západe nie je. Lebo byť na Západe neznamená za Západ bojovať proti jeho nepriateľom, ale predovšetkým sa zúčastniť bojov samého so sebou, zúčastniť sa procesu sebareflexie, ktorý sa už desaťročia odohráva a v rámci ktorého sa západná spoločnosť usiluje všímať si nielen to, čo dobré dokázala, ale hlavne to, čoho strašného sa dopustila a kvôli čomu sa toľkým ľuďom na svete Západ protiví.
Azda najväčšou iróniou je, že prozápadný postoj slovenského liberalizmu sa spája s predstavou „svetovosti“ a bojom proti národnej nenávisti. Ale koncept Západu ako takého pritom historicky vznikol ako výraz rasizmu v snahe ospravedlniť koloniálne drancovanie a pohŕdanie „zaostalým Východom“. Len vďaka veľkému a vonkoncom nie ukončenému úsiliu vnútornej a vonkajšej kritiky sa stalo, že sa dnes kultúrny priestor Západu pomaly otvára a je už o niečo menej rasistický, než v minulosti bol. Kto sa chce pridať k Západu, nemôže ignorovať túto minulosť – aspoň ak nechce podporiť opačnú tendenciu k obnove západného šovinizmu.
Preto mi vari ani nič nepripadá menej „západné“ ako výrok Martina Šimečku, že „pre nás je to lepšie, keď sme na tom Západe, je to jednoducho lepšie a hotovo, dosť, niet o čom debatovať“. Komu na Západe by mohlo napadnúť stanoviť celú vec tak, že chceme byť na Západe – a pritom nemať potrebu skúmať fungovanie celku, v ktorom chceme byť? Lebo „byť na Západe“ nie je niečo, o čom sa niekto len tak rozhoduje. Je to niečo, čo sa v priebehu dlhých procesov prosto stane, niekedy je to výsledkom slobodnejšej spolupráce, častejšie však výsledkom vojenského či ekonomického nátlaku.
Mňa teda vonkoncom nezaujíma, či niekto je, alebo nie je na Západe. Zaujíma ma, čo s tým, ak sa na Západe náhodou nachádza, urobí. Človek alebo krajina nezačínajú byť na Západe vtedy, keď sa stanú členom akejsi nadnárodnej únie – a rozhodne nie kvôli nejakej vojenskej dohode – ale vtedy, keď sa zúčastnia procesov, ktorými Západ sám seba kritizuje, rozvíja a (dúfajme) prekonáva sám seba.
Neviem, či bude pre Slovensko lepšie byť na Západe, na Východe, či kdekoľvek inde. Som si však celkom istý, že nebude nikde správne, ak tam ide ako do hotovej veci, ktorá je dobrá sama osebe a má byť aj vopred obhájená. Nech si Slovensko vyberie svojich partnerov podľa toho, či a ako umožňujú vzájomnú spoluprácu medzi seberovnými – a do tej miery, že uplatňujú tento princíp aj mimo svojich hraníc, aby Západ konečne prestal fungovať ako klub privilegovaných, ktorí pohŕdajú svetom. Aby sa ľudia zaujímali menej o to, či sú na Západe, a väčšmi o to, či sú na svete.
Prečo však teraz stále píšem o Slovensku? Teraz, keď hovoríme „Slovensko“, myslíme vlastne „Ukrajina“. Dúfal som, že solidarita s Ukrajinou konečne prebudí slovenských liberálov z uzavretého západného pohľadu, aby si všimli, že môžu mať niečo spoločné aj s niečím ležiacim od nich smerom na východ. Aby „my sme Západ“ prestalo znamenať „my nie sme Ukrajina“. Ak chceme prejaviť aspoň trochu solidarity s Ukrajinou, mali by sme prestať stále hovoriť o tom, že chceme byť na Západe – kde Ukrajina nie je, možno nikdy nebude, a možno ani koniec koncov nebude chcieť byť.
Ak Rusko zaútočí na Ukrajinu, budem medzi prvými, ktorí budú volať po solidarite s Ukrajincami. Je mi však úplne jedno, či patria k „Západu". Nezaslúžia si solidaritu preto, lebo patria k Západu a Rusi k Východu, ale preto, lebo sloboda patrí všetkým ľuďom všade.