Na porovnanie, v Česku je to 3 až 5 %. Tento každoročný exodus talentov si ťažko odskáčeme. Okrem socio-ekonomických dôvodov a stavu školstva sú podľa prieskumov príčinami aj korupcia a politická klíma v krajine. Nemusíme veľmi špekulovať, ako k ochote mladých budovať si život v tejto krajine prispelo politické šialenstvo ostatných dní. Ešte depresívnejšia je otázka, či to niekomu z jeho najhlučnejších aktérov dochádza, alebo či im to náhodou nie je úplne jedno…
Naša intelektuálna lenivosť
Už dávno tu nejde len o politikov. Rozmohol sa nám tu taký nešvár, že naše pohoršenie nad ich nekultúrou nevyvažujeme primeranou mierou sebakritiky. Aby nám bolo jasné, aj v krajinách s dlhšou demokratickou skúsenosťou sa hejterské kampane z on-line prostredia zvrhli na fyzické lynčovanie. Aby sme sa teda jedného dňa nečudovali, keď sa susedia začnú fyzicky napádať, napríklad kvôli imperiálnym ambíciám globálnych hráčov a ich premotivovaných spriaznencov.
Iste. Ak je politika, slovami filozofa Michela Focaulta, pokračovaním vojny inými prostriedkami, potom v aréne, kde hlavnou zbraňou je slovo, nie je veľmi priestor pre útlocitné povahy. Potiaľto je všetko v poriadku. Naopak, je to práve emotívna rétorika, mieriaca na city a identitu, ktorú si musí osvojiť demokratická politika, ak chce obstáť v konkurencii s čierno-bielymi schémami, s jednoduchými riešeniami a na pudy cieliacimi apelmi autoritárov.
Jazyk a slovník ovplyvňujú naše myslenie, a to riadi naše konanie. Ak sa raz verbálne násilie zvrhne na fyzické, budú to politici, ktorí, povedané ich slovami, budú mať krv na rukách.
Už menej v poriadku je to, čo sme v našom verejnom priestore sledovali v ostatných dňoch. Je zarážajúce, že ľuďom, ktorí sa inak vyznačujú slušnou mierou občianskej uvedomelosti, treba pripomínať taký banálny vzorec, že jazyk a slovník ovplyvňujú naše myslenie, a to riadi naše konanie. Ak totiž o niekom poviem, že „vedie vojnu proti svojmu národu“ alebo „má vymydlený mozog“, alebo „je agent, vlastizradca alebo dezolát“, potom je len logické, že s takýmto človekom nemá cenu viesť diskusiu, a teda nemám o ňu záujem, ale chcem ho eliminovať, zneškodniť, nie fyzicky, ale prinajmenšom ho vytlačiť za okraj našej polis, zobrať mu nárok vyjadrovať sa, občiansky existovať. Pritom by v princípe nemalo byť náročné prijať predstavu, že človek s iným názorom k nemu nemusel dospieť preto, lebo je zaplatený agent alebo „blbý jak tágo“, ale tak isto, ako som ja dospel k môjmu. Na tejto schopnosti stojí demokratická kultúra viac ako na inštitucionálnych nohách právneho štátu.
Zodpovednosť politikov, nie všetkých, len tunajších šampiónov vulgárnosti a agresivity, za nenávisť, ktorá sa nám rozlieza po krajine, je, samozrejme, nespochybniteľná. A to napriek tomu, že prostredie, na ktoré sú čím ďalej, tým viac odkázaní, teda dnešný „onlajn“, slušnosť priamo trestá, robí neviditeľnejšou. Ak sa teda verbálne násilie raz zvrhne na fyzické, budú to oni, ktorí, povedané ich slovami, budú mať krv na rukách. A dnes je už úplne podružné, že opozícia a koalícia si v hecovaní ľudí pod oknami domov a bytov svojich súperov nemajú čo vyčítať. A keďže do politického mainstreamu sa nám úspešné derú adepti, ktorí ešte pred pár rokmi hádzali do arabských detí na bratislavskej stanici kamene, zjavne sme ešte nevideli všetko.
Vypnite politiku z facebooku
Bežný slovenský človek nie je ani zďaleka taký radikalizovaný a nenávistný, akými sa javia naše digitálne davy. Potvrdzujú to výskumy aj pozorovanie voľným okom. To je dobrá správa. Problém však je, že veľká časť z nás čerpá informácie o politike práve z prostredia, kde politická nekultúra kvitne. Facebook je svojím dizajnom, favorizujúcim okrem hejtu, hoaxu a agresivity vo všeobecnosti pudové, reflexívne informačné a komunikačné správanie, absolútne najnevhodnejšou platformou pre politickú diskusiu. Favorizuje osobnú hádku pred vecnou debatou. Tým odčerpáva našu mentálnu kapacitu a pozornosť od tém, ktoré naozaj rozhodujú o tom, či tu bude aj o desať rokov príjmový medián okolo 1 000 eur, dôchodok 500 a mesačné nájomné 600 eur. Ale zato sa môžeme donekonečna hádať, či verbálne lynčujú viac „liberálni fašisti“, alebo tí regulárni. Táto medzičasom obľúbená debata nás, samozrejme, tiež neposúva vôbec nikam. Ale je pochopiteľná. V chronicky podráždenej atmosfére sa zákonite každá strana cíti ohrozená, ukrivdená a umlčiavaná. Takéto stavy zvyknú riešiť psychológovia, táto možnosť sa tu však neponúka. Preto by nezaškodilo začať od seba. Napríklad vyhodením zo svojich priateľov všetkých „kamarátov“ a švagrov, ktorí šíria politickú agresivitu a nenávisť. Niekde začať treba.
Mark Zuckerberg sa pred pár dňami vyhrážal, že ak EÚ neustúpi od regulácie sietí, odíde z európskeho trhu. Iste… Nám by pomohlo aspoň to, keby z jeho platformy zmizla politika.