Od všetkých diskutérov zaznieval hlas podpory pre „európsku strategickú autonómiu“. V jadre akási túžba, aby si Európska únia riešila problémy v európskom susedstve sama. Či už na Balkáne, alebo na východe Európy. A zároveň aj určitá nádej, že pokiaľ do sporov nebudú vťahované Spojené štáty, všetko prebehne akosi hladšie. Aby existovala oná „strategická autonómia“, musí sa EÚ premeniť na jednotného geopolitického hráča. Takýmto aktérom je svojou ekonomickou silou, ale zatiaľ túto silu nevtesnala do politicko-bezpečnostného rámca. To je dôvod, prečo napríklad Vladimir Putin odmieta rokovať s EÚ a uprednostňuje separátne rokovania s Francúzskom a Nemeckom, samozrejme, s bočným zámerom rozdrobenia sily EÚ. Lenže aj francúzska, aj nemecká politika sú natoľko europeizované, že obidve mocnosti budú hľadať „európske“ riešenia, a nie nejaké osobitné francúzske (časy De Gaulla sa dávno pominuli) alebo nemecké.
Európska suverenita
<A>Pripomeňme si: francúzsky prezident Emmanuel Macron od svojho nástupu do úradu oplýval desiatkami iniciatív, ako urobiť Európsku úniu efektívnou. Už pred rokmi ma však zaujal koncept, ktorý som z úst predstaviteľa národnej vlády počul po prvý raz. Európska suverenita! Macron ju vôbec nemyslí ako branie suverenity národným štátom či jej presun na Brusel. Nie, koncipuje ju ako vymedzenie oblastí, v ktorých národné štáty nie sú schopné reagovať na výzvy doby a geopolitiky samostatne. Oblastí, na ktoré môže dať adekvátnu, účinnú odpoveď len EÚ ako celok. Klimatické zmeny, plastové zamorenie, uhlíkové emisie; férový a slobodný svetový obchod; technologické inovácie, ale aj sociálne siete a ochrana osobných údajov; migrácia; obrana a bezpečnosť pred terorizmom, neštátnymi aktérmi aj proti geopoliticky agresívnym expanziám.
Macronovo smerovanie je správne. EÚ totiž nie je medzinárodná organizácia, ale súštátie, riadiace sa spoločnými zákonmi ukotvenými v Lisabonskej zmluve a denne prijímanými Európskou komisiou a Európskym parlamentom. Sme občanmi Európskej únie, a teda ako občania máme aj právo spoločnej bezpečnosti. K nej patrí aj naša obrana. Desiatku rokov sa špekuluje o vytvorení Európskeho obranného spoločenstva, a teda aj európskej armády.
Bez spoločného vojenského priemyslu je nemožné držať krok s technologickým pokrokom USA, dnes už aj Číny a v niektorých oblastiach aj s Ruskom či Indiou. Väčšina zásadných technologických inovácií je vedľajším produktom vojenského výskumu.
Európska armáda
Dôvodov, prečo ju potrebujeme, je viac. Ten prvý je zásadný, ostatné sú pragmatické. Načo potrebuje spoločný štát so spoločnou suverenitou v oblasti zahraničnej, obrannej a bezpečnostnej politiky 27 armád? Máme teda spoločnú zahraničnú, bezpečnostnú a obrannú politiku, ktorá nie je podporená spoločnou vojenskou silou: áno, to je práve tá slabosť EÚ v medzinárodných vzťahoch. To odsunutie EÚ hrať iba brokera, aj keď občas úspešného, ako v prípade denuklearizácie Iránu či národnej jednoty v Líbyi. Ale ukazuje to jej slabosť v riešeniach všetkých medzinárodných kríz, ktoré ohrozujú záujmy práve demokratickej Európy: od Sýrie cez africké vojny, či už medzištátne, alebo občianske, izraelsko-palestínsky konflikt, iránsku regionálnu destabilizáciu, konflikt okolo Náhorného Karabachu až po ruské agresie v Gruzínsku a na Ukrajine, ak nespomeniem iné časti sveta. To je tá Európa z Venuše.
Lenže USA už prestali byť tí z bojovného Marsu; a nemyslíme si, že to je len akési vybočenie z americkej túžby hrať rolu svetového stabilizátora, alebo ak chcete žandára. Svet Pax Americana sa skončil. Formujú sa nové regionálne zoskupenia a nové vektory geopolitiky. Ak si niekto myslí, že USA sa túžia „vtierať“ do európskej politiky, mýlia sa. Centrom amerického záujmu je Pacifik a Juhovýchodná Ázia. Proste bez spoločnej armády bude EÚ hrať nie druhé husle, ale postupne žiadne. A tak vždy, ak sa niečo v našom priestore udeje, budeme volať na pomoc Američanov a s nimi budeme uzatvárať bilaterálne vojenské zmluvy. Čo by sme v prípade existencie spoločnej obrany a armády EÚ nepotrebovali.
Európska obrana a ekonomika
A sú tu aj ekonomické benefity: nič nie je efektívnejšie ako európska deľba práce pri budovaní vojenského priemyslu a aj ozbrojených síl. Krajiny sa musia špecializovať tak vo výrobe, ako aj vo výcviku, v schopnostiach a oblastiach nasadenia. A práve len špecializácia vo vojenskej výrobe zásobujúca celoeurópske potreby a projekty je schopná nastaviť aj potrebné parametre technologických inovácií. Povedané priamo: bez spoločného vojenského priemyslu je nemožné držať krok s technologickým pokrokom USA, dnes už aj Číny a v niektorých oblastiach aj s Ruskom či Indiou. Väčšina zásadných technologických inovácií je vedľajším produktom vojenského výskumu…
Neviem si predstaviť lepší príspevok k takému žiaducemu multilateralizmu. A viem si predstaviť následný krok: reformu Bezpečnostnej rady OSN, v ktorej EÚ zaujme miesto stáleho člena. Iba tak mimochodom, iste by fungoval rotačný princíp, a tak ako Slovensko už a dobre predsedalo EÚ, by raz bolo aj stálym členom BR OSN, aspoň na polrok.