A hoci sa apokalyptické predpovede o rozsiahlom talibanskom terore či občianskej vojne nakoniec nepotvrdili, nachádza sa táto desaťročia konfliktami zmietaná krajina na prahu nevídanej humanitárnej katastrofy, za čo v prvom rade nesú zodpovednosť Spojené štáty americké Joea Bidena.
Zatiaľ čo vlani v lete sme v oznamovacích prostriedkoch s nefalšovaným pobúrením sledovali otrasné zábery evakuácie Afgancov z kábulského letiska a niektorí z nás sa dokonca búrili proti stiahnutiu západných vojakov, teraz sa zdá, akoby sa nad Afganistanom hladina uzavrela. Zodpovednosť za dianie v Afganistane sa týka výhradne Talibanu, tak čo by sme sa starali. Aspoň tak vyzerá situácia z pohľadu veľkých mediálnych domov a blazeovaných západných elít.
Trestanie sankciami
Pokiaľ sa však na celú vec pozeráme kritickými očami a bez akýchkoľvek predsudkov, chtiac-nechtiac musíme prehltnúť trpkú slinu. Osud Afganistanu je totiž naplno v rukách administratívy USA a ich spojencov, ktorí ukončili akúkoľvek finančnú pomoc kábulskej vláde a ktorí ju aj naďalej trestajú tvrdými sankciami. Koniec koncov sankčný režim je mimoriadne obľúbeným nástrojom Bieleho domu ako trest pre tzv. neposlušné režimy, ktoré sú s ním dlhodobo na nože. Ide najmä o Kubu, Venezuelu, Irán, Severnú Kóreu a v neposlednom rade aj o Afganistan.
Účinnosť či skôr neúčinnosť ekonomického embarga je viditeľná obzvlášť v prípade havanského režimu, ktorému sa navzdory všetkému nielenže darí hospodársku kliatbu dlhodobo prežiť, ale aj úspešne realizovať rozsiahle humanitárne aktivity po celom svete. Z odbornej literatúry i z praxe vieme, že ekonomické sankcie nedosahujú vytúžený cieľ, ktorým spravidla má byť zmena režimu, pretože v prvom rade dopadajú na plecia bežných obyvateľov, nie na najvyšších predstaviteľov toho či onoho štátu.
Ak medzinárodné spoločenstvo nepodnikne okamžitú akciu pomoci, tento rok zomrie v Afganistane od hladu viac ľudí ako za celé trvanie Američanmi vedenej okupácie. Píše sa aj o Bidenovom pohrávaní sa s genocídou.
Afganské hospodárstvo a bankový systém sú v súčasnosti na hranici kolapsu. Dôvod je prostý: globálne finančné inštitúcie nechcú priamo spolupracovať s afganskou centrálnou bankou, a to najmä z obáv pred severoamerickými sankciami, ktoré dodržiava aj Európska únia. Tieto významné telesá sa obávajú sekundárneho efektu sankčného režimu, ktorým je možný finančný postih zo strany USA. Afganské banky sa tak ocitli v medzinárodnej izolácii. Hoci ministerstvo financií USA vydalo vlani v decembri výnimku pre humanitárne organizácie, aby mohli pri distribúcii pomôcť spolupracovať s talibanskými úradmi, kríza je priveľmi rozsiahla na to, aby tento krok zmiernil mizériu a utrpenie obyčajných ľudí.
Trestanie chudobných
Ukončenie zahraničnej finančnej asistencie, pretrvávajúca hospodárska kliatba a dočasné zmrazenie afganských aktív v hodnote takmer 9,5 miliardy dolárov Washingtonom (čo zhruba zodpovedá tretine ročného ekonomického výkonu Afganistanu), si vyžiadalo krutú daň. Afganská ekonomika totiž počas uplynulých dvadsiatich rokov do značnej miery závisela od peňazí medzinárodných darcov. Bidenova administratíva sa teraz rozhodla rozdeliť sedem miliárd dolárov z afganských vládnych peňazí, zhabaných vlani v auguste, keď Taliban prevzal vládu nad krajinou. Približne 3,5 miliardy dolárov sa uvoľní na humanitárnu pomoc v samotnom Afganistane, zatiaľ čo 3,5 miliardy dolárov sa ponechá v rezerve dovtedy, kým sa nevybavia žaloby rodín, ktoré prežili teroristické útoky 11. septembra 2001. Možno si vôbec v situácii, že v Afganistane hrozí takmer apokalyptická humanitárna situácia, predstaviť väčší cynizmus?
Nerozvážne ukončenie finančnej podpory už i tak ťažko trpiacich Afgancov podľa očakávania nemilosrdne zasiahlo, pričom v priebehu tohto roka bude asi polovica (!) z nich čeliť akútnemu nedostatku potravín; deväť miliónov osôb vrátane piatich miliónov detí sa ocitá na pokraji hladomoru. Ak medzinárodné spoločenstvo nepodnikne okamžitú a rozsiahlu akciu na pomoc afganským nešťastníkom, tento rok tam zomrie od hladu viac ľudí ako za celé trvanie Američanmi vedenej okupácie.
Niet divu, že v progresívnych amerických médiách sa objavilo znepokojujúce tvrdenie, že sa Bidenova administratíva v Afganistane zahráva s genocídou. A zatiaľ čo sa demokratickí zákonodarcovia cynicky sporia o podmienkach, za ktorých by Kongres mohol krajine pod Hindúkušom poskytnúť materiálnu pomoc, asi 20 miliónov Afgancov sužuje pálčivý nedostatok potravín. Ak sa americkí politici obávajú preslávenej afganskej korupcie, na ktorej sa sami vo veľkej miere podieľali, nie je nič ľahšie ako distribúciu potravín zveriť do rúk rešpektovaným humanitárnym organizáciám. Je ale nutné konať bezodkladne, pretože každý deň utrpenia bežných Afgancov sa počíta.