Pumpovanie peňazí
Je možné, že to Európska centrálna banka (ECB), v ktorej guvernér Kažimír reprezentuje našu NBS, pred časom prehnala. Pumpovala do ekonomík veľa peňazí prostredníctvom masívneho vykupovania dlhopisov. Malo to pomôcť ekonomikám pri reštarte po predchádzajúcej recesii a aj počas tej pandemickej. V tej chvíli nikto nemohol poriadne predvídať, aká hlboká a aká dlhá táto recesia bude. Skúsme si spomenúť na očakávania v roku 2020, keď sa hovorilo, že sa na nás valí najhlbšia ekonomická recesia od čias hospodárskej krízy z 30. rokov minulého storočia. Našťastie až také zlé to nebolo. Ale kto to vedel predvídať?
A tak je možné, že pri tom pumpovaní peňazí to ECB „prepumpovala“. Ak by to tak aj bolo (a asi je), nekonala tak z nezodpovednosti, ale skôr z nevedomosti v nepredvídateľnej situácii. Navyše aj predchádzajúca recesia v roku 2009 viedla skôr k útlmu rastu cien, čo nabádalo na očakávanie, že to bude podobné aj teraz. Tieto skúsenosti sú veľmi cenné a treba ich doplniť do mentálnej výbavy ekonómov a tvorcov politík.
Rast objemu peňazí v ekonomike prispieva k rýchlemu obnoveniu dopytu v celej Európe. Samozrejme, môže to mať inflačný vplyv. Lenže úlohou centrálnych bánk je strážiť makroekonomickú stabilitu. Takže, ak sa objaví dôkaz nestability v podobe inflácie, je tak trochu legitímne vyčítavo pozerať na konanie centrálnych bánk. Preto možno kvitovať ministrovi Sulíkovi aj viacerým ďalším ekonómom, že v minulosti upozorňovali na tieto riziká politiky ECB.
Rozpad reťazcov
Tu však do príbehu súčasnej inflácie musíme zapojiť javy, ktoré centrálna banka či ktorýkoľvek aktér hospodárskej politiky na Slovensku ťažko ovplyvnia. Ak si predstavíme ekonomiku ako sieť vzájomne previazaných odvetví, sektorov a podnikov (kde je každý s každým prepojený, priamo alebo sprostredkovane, cez dodávateľsko-odberateľské väzby), potom zákonite omeškané oživenie niektorých častí tejto siete brzdí celý rad ostatných častí. Po koronakríze, ktorá zamiešala štruktúrou ekonomík, sa niektoré časti svetovej ekonomickej siete oživujú priam okamžite, iné s ťažkosťami a omeškaním. A tak je logické, že sú produkčné reťazce narušené: chýbajú komponenty, omeškávajú sa dodávky, je treba meniť technológiu či hľadať nového dodávateľa.
Svojou troškou k inflácii môže prispievať aj vytváranie paniky a zdražovacej psychózy zo strany politických lídrov a médií. Vyvoláva to atmosféru nekončiaceho sa bezbrehého zdražovania a inflačných očakávaní.
Do tohto skomplikovaného ožívania ponukovej strany ekonomík ešte treba pridať napätú geopolitickú situáciu (keď jeden z hlavných aktérov napätia je navyše aj významným dodávateľom strategických surovín), tlak na zelenšiu (a tým aj nákladnejšiu) energetiku, výraznú zmenu v štruktúre dopytu (pandémiou obmedzené služby sú nahrádzané nákupom výrobkov) alebo mimoekonomické vplyvy pôsobiace na rast cien agropotravinárskych komodít. Dostaneme tak impozantný, doteraz nepoznaný mix inflačných vplyvov.
Je pravdepodobné, že zmieňované šoky na ponukovej strane ekonomiky by znamenali citeľné cenové otrasy aj bez prispenia politiky ECB. Veď inflácia ožila veľmi výrazne aj v krajinách, ktoré sú mimo eurozóny. Mení sa dostupnosť niektorých komodít a zvyšovanie cien je zrkadlom ich nedostatku. Pri takomto súbehu nepríjemných inflačných faktorov je označenie konkrétnej osoby za vinníka veľmi odvážne. Aj keď je tá osoba guvernérom NBS. Skôr sa to podobá na atak voči tej osobe ako na seriózny pokus o vysvetlenie inflácie.
Zhrňme si obraz nerovnováhy na trhoch, ktorá ťahá infláciu: Na jednej strane stojí zadrhnutá ponuka, obmedzená narušenými produkčnými a distribučnými reťazcami v dôsledku pandemickej krízy a ťažkosťami s energiami. Na druhej strane trhu stojí dopyt, oživovaný aj (ale nie výlučne) pumpovaním lacných peňazí zo strany ECB. A nad tým všetkým mrak neistoty z geopolitického vývoja. Toto nie je o zodpovednosti jednej osoby.
Vytváranie paniky
Keď už je reč o zodpovednosti konkrétnych osôb, možno si treba spomenúť na problémovú vlastnosť inflácie – na jej samorealizáciu, keď ju očakávame. Svojou troškou k inflácii môže prispievať aj vytváranie paniky a zdražovacej psychózy zo strany politických lídrov a médií. Vyvoláva to atmosféru nekončiaceho sa bezbrehého zdražovania a inflačných očakávaní. A tie, ako vieme, sa „samonapĺňajú“. Keď sa verejnosti denne predkladajú hoci aj slabo podložené správy o možnom výpadku tovarov, o ich ďalšom zdražení a pridá sa k tomu trochu dramatizácie, môžeme si byť istí, že sa to bude napĺňať. Tu treba apelovať aj na spoločenskú zodpovednosť tých, ktorí formujú očakávania verejnosti.
Máme do činenia s inou infláciou ako v minulosti. Nie je zaujímavá ani tak výškou ako skôr komplikovanými príčinami. Zvaliť to na chybnú monetárnu politiku centrálnych bánk je zjednodušujúce, aj keď nie absolútne scestné.
A ďalšie výhrady ministra Sulíka k NBS a jej guvernérovi, spočívajúce v prezamestnanosti v NBS, pasivite či prehnanom odmeňovaní jej guvernéra, je téma na inú, „neinflačnú“ debatu. Možno celkom zaujímavú.