Horšie je to s amatérmi vo vláde: zatiaľ nič nenasvedčuje, že sa z nich stávajú profesionáli. Naopak. Ak som pred dvoma týždňami upozornila na vysokú úroveň indexu trápnosti (IT) slovenskej vlády, v priebehu dvoch týždňov IT ďalej rástol. A nič nenasvedčuje, že sa jeho rast zastaví.
Sulík vs. Kažimír. Ideologická slepota vs. nevzdelanosť?
Minister hospodárstva Richard Sulík nadviazal na vyhlásenie Eduarda Hegera, v ktorom označil za vinníka vysokej inflácie Národnú banku Slovenska (NBS) a osobne guvernéra Petra Kažimíra. Na tlačovke toto obvinenie „hlavného vinníka obrovskej inflácie“ Sulík rozvinul: „…lebo on chodí vyjednávať do Frankfurtu na zasadnutia Rady guvernérov, …on zdvíha ruku za fatálne, zlé, zničujúce rozhodnutia Európskej centrálnej banky (ECB).“
Za fatálne, zlé, zničujúce rozhodnutie pokladá Sulík zavedenie programu výkupu dlhopisov, ktorý „do obehu uvoľňuje miliardy nekrytých eur a tým znehodnocuje menu… Za posledných tých 13 rokov ECB dala do obehu tisícky a tisícky miliárd eur, ktoré neboli ničím kryté, lebo vykupovali dlhopisy," dodal. Nie všetky krajiny s tým súhlasili, napríklad Nemecko či Rakúsko, informoval.
To, že sa Richard Sulík odvoláva – a nie po prvýkrát – na Nemecko, neprekvapuje. Súvisí to s jeho érou života v tomto štáte a vďaka nej i so znalosťou nemčiny. Ale na čo sa odvoláva, už súvisí s iným – s jeho ideologickým presvedčením libertariána. Inšpiroval sa rovnou daňou, métou Paula Kirchhofa, ktorého Angela Merkelová pred voľbami v roku 2005 presadzovala za nemeckého ministra financií. Vo voľbách si tým nepolepšila. Naopak.
Centrálne banky disponujú nástrojmi na „umiernenie“ dopytovej inflácie vyvolanej vysokým dopytom, ale nie sú všemocné a už vôbec nie je v ich silách zastaviť tzv. ponukovú infláciu, t.j. keď ceny dvíha nedostatočná ponuka na trhu.
Dnes sa Sulík inšpiruje politikou dlhoročného šéfa Bundesbanky Jensa Weidmanna, známeho „jastraba“ v Rade guvernérov ECB. Bol vehementne proti finančnému nástroju Plánu obnovy – spoločnému dlhu EÚ. Vystupoval proti politike nízkych úrokových sadzieb ECB, proti nákupu vládnych dlhopisov a pod. Jeho nástupca Joachim Nagel, napriek tomu, že už nie je človekom Merkelovej, ale Olafa Scholza, nemá od názorov svojho predchodcu ďaleko. Ťažko povedať, či je to jeho ideologické presvedčenie – v každom prípade by to u tohto člena SPD bolo neobvyklé. Pravdepodobnejšie je, že podlieha ešte stále pretrvávajúcemu strachu z hyperinflácie z obdobia Weimarskej republiky. Preto pre týždenník Die Zeit vyhlásil, že ak sa do marca inflačná situácia neustáli, bude sa snažiť presadiť, aby sa politika ECB vrátila „do normálu“. Inými slovami, zastavil by sa nákup vládnych a nevládnych dlhopisov a do „normálu“, t.j. na vyššiu úroveň sa dostala kľúčová úroková sadzba ECB.
Rovnaký názor ako Nagel má napríklad i guvernér Holandskej centrálnej banky Klaas Knot, no naopak proti je nielen šéfka ECB Christine Lagardová, no i guvernéri francúzskej či írskej národnej banky François Villeroy de Galhau a Gabriel Makhlouf a viacerí iní. „Prevrat“ v politike ECB by totiž mohol katastrofálne zasiahnuť do financovania dlhu najviac zadlžených štátov eurozóny ako napríklad Grécka (dlh vo štvrtom štvrťroku 2020 predstavoval až 205,6 % HDP), Talianska (155 %), Francúzska (116,3 %) a pod.
Protiinflačná politika centrálnych bánk
Sulík opakovane protestuje proti „uvoľňovaniu miliárd nekrytých eur“ ECB. Zrejme sa v škole neučil, že už dávno (na Západe od r. 1971) nie sú peniaze kryté ničím iným, ako dôverou vo vládu, ktorá ich ako zákonné platidlo „garantuje“. Sú to v odbornej terminológii tzv. fiat peniaze. Časť takýchto peňazí dostáva do obehu centrálna banka, no väčšiu časť – tzv. úverové peniaze – komerčné banky prostredníctvom úverov. Centrálne banky disponujú nástrojmi na „umiernenie“ dopytovej inflácie vyvolanej vysokým dopytom, ale nie sú všemocné a už vôbec nie je v ich silách zastaviť tzv. ponukovú infláciu, t.j. keď ceny dvíha nedostatočná ponuka na trhu. Historicky najznámejší omyl, podľa ktorého politika centrálnej banky dokáže zastaviť infláciu, je z čias vládnutia britskej premiérky Margaret Thatcherovej. Jej politika inšpirovaná Miltonom Friedmanom utrpela debakel.
I keď dnes centrálne banky používajú iné nástroje ako v čase Thatcherovej, v krotení inflácie nie sú vždy úspešné. Česká národná banka zvyšuje úrokové sadzby najrýchlejšie v EÚ a robí to už od minulého roka. Napriek tomu sa jej tempo rastu spotrebiteľských cien, vyvolané hlavne nedostatočnou ponukou, nedarí spomaliť. Dokonca odhaduje, že v prvých mesiacoch 2022 sa zrýchli až na približne 10 percent.
Richard Sulík ako minister hospodárstva by sa mal preto viac pozrieť do zrkadla. Nevymýšľať „atómovú daň“ bez porady s vedením jedného z kľúčových podnikov, ktoré spadajú do jeho rezortu, či zmrazovať ceny energií na roky dopredu. Čo bude potom, keď moratórium na cenu elektrickej energie pominie? Krátkodobé opatrenia proti rastu cien musia ísť ruka v ruke s dlhodobými opatreniami. Ak ich má, starostlivo to utajuje.