Pokiaľ išlo o Líbyu, so zreteľom na vypuknutie občianskej vojny, sa propaganda odvolávala na potrebu chrániť obyvateľstvo prostredníctvom „humanitárnej intervencie“. Vo všetkých prípadoch vlády, ktoré mali záujem o eskaláciu konfliktu, ako aj liberálne médiá vykresľovali konflikty ako boj medzi demokraciou a slobodou, zápas proti autoritárstvu a despotizmu.
Skutočnosť však bola prozaickejšia: získanie kontroly nad energetickými zdrojmi a dopravnými sieťami, a zničenie či aspoň potlačenie štátov, ktoré by si nárokovali nezávislosť od USA a „západných krajín“. Ale na rozdiel od Iraku či Líbye vstúpila teraz do špirály eskalácie ruská vláda. V prípade postsovietskeho priestoru sľubuje jedna strana demokraciu a slobodu, druhá hovorí o ochrane Ruska. Ale aj tu sú dôvody prozaickejšie: ide o politický, ekonomický a vojenský vplyv
Veľmocou, ktorú vláda USA a jej západní spojenci považujú za najväčšieho narušiteľa ich vlastného nároku na unipolárny svetový poriadok, je Čína. Hneď po nej však Rusko, pretože trvá na nezávislosti a svojej zvýšenej medzinárodnej úlohe, napríklad na Blízkom východe. USA a ich najbližší spojenci rozšírili svoju sieť aliancií a základní predovšetkým v tichomorskej oblasti smerom k Číne, vzápätí aj smerom k Rusku. Mimoriadny dôraz kladú na podporu tých síl na Ukrajine, ktoré krajinu vyhraňujú voči Rusku. Na túto politiku vojenského zošnurovania reagovala ruská vláda výzvou na vytvorenie neutrálnej nárazníkovej zóny a kontrolu zbrojenia. Požiadavky najskôr podporila rozsiahlymi presunmi vojsk a manévrami na ukrajinskej hranici.
Separatistická karta
Rusko potom eskalovalo konflikt na Ukrajine a v jej okolí uznaním separatistických ľudových republík Donecko a Luhansko a nasadením jednotiek. Následne ruské jednotky porušili prímerie zbraní Zaútočili na Ukrajinu a vyvolali nový vzostup vojenskej eskalácie. Eskalácia v postsovietskom priestore má korene aj v problémoch ruskej vlády pri hľadaní konštruktívneho vzťahu s nástupníckymi štátmi Sovietskeho zväzu. Ruskí liberáli okolo Borisa Jeľcina presadzovali rozpustenie ZSSR, aby oslobodili Rusko od ekonomického „bremena“ chudobnejších stredoázijských sovietskych republík. Jeľcin spolu s prezidentmi Ukrajiny a Bieloruska Leonidom Kravčukom a Stanislavom Šuškevičom spečatili koniec ZSSR v decembri 1991 – bez zodpovedajúceho mandátu. Ruskí liberáli sľubovali, že politická nezávislosť prinesie prosperitu. Nasledoval však ekonomický kolaps.
Impérium bolo stratené – a pre mnohých Rusov aj skromný rozkvet Brežnevových rokov. Podľa prieskumov asi dve tretiny Rusov ľutujú rozpad ZSSR. Putinova vláda v posledných rokoch živila imperiálnu nostalgiu aj zoči-voči zhoršujúcej sa ekonomickej a sociálnej situácii.
Práve počas verbálnej eskalácie konfliktu zo strany západných krajín sa slovenská vláda rozhodla podpísať s USA zmluvu o základniach a v rekordnom čase ju pretlačiť v parlamente. Tieto základne zapadajú do vojenskej politiky USA namierenej proti Rusku a podnecujú súčasnú eskaláciu. To je dôvod, prečo otázka základní vyvolala na Slovensku prudký konflikt.
Existujú iniciatívy na vyhlásenie referenda proti dohode DCA, za a proti dohode sa verejne vyslovujú intelektuáli. Skupina odporcov dohody je heterogénna. Nie všetci, ktorí základne odmietajú, sú proti NATO. Obhajujú však politiku zmierňovania napätia a budovania konštruktívneho vzťahu s Ruskom. Podľa nich spoločná európska perspektíva zahŕňa aj Rusko. Opačný postoj formujú liberálni, na USA orientovaní politici a intelektuáli. Podľa nich má byť európsky projekt namierený proti Rusku. Aj štáty bývalého ZSSR sú z ich pohľadu postavené pred jednoznačnú voľbu – „Západ“ alebo „Rusko“. Pre možnosť neutrálneho postoja bez príslušnosti k akémukoľvek bloku dlhodobo nemali pochopenie.
Ruská vláda útokom na Ukrajinu spôsobila, že eskalačná politika medzi obomi stranami sa vyvinula do vojny. V budúcnosti bude oveľa ťažšie dospieť ku konštruktívnejšiemu vzťahu.
Sily orientované na USA predpokladajú, že západné krajiny podporujú demokraciu, rešpektujú a musia chrániť suverenitu Ukrajiny a ďalších postsovietskych štátov. Ale prax vlády USA a ďalších západných vlád je odlišná. V čase protestov Euromajdanu, ktoré boli namierené proti vláde premiéra Viktora Janukovyča a jej náhlemu obratu proti asociačnej dohode s EÚ, vtedajšia námestníčka ministra zahraničných vecí USA Victoria Nulandová koncom roka 2013 vyhlásila, že USA do krajiny od roku 1991 naliali 5 miliárd amerických dolárov, aby tak „presadzovali na Ukrajine demokraciu“.
Podľa zaznamenaných telefonických rozhovorov mala Nulandová jasné predstavy aj o tom, ako by mal personál pokračovať po Janukovyčovi: „Myslím si, že Jac je človek, ktorý má skúsenosti s podnikaním, s vládnymi skúsenosťami.“ Jaceniuk – skrátene Jac – sa skutočne stal premiérom krátko po tom, ako bol v rámci masových protestov protizákonne zosadený prezident Janukovyč. A následná vláda jasne určila smerovanie k USA.
Európa mimo hry
Pre Nulandovú sa však vtedy krajiny EÚ v rámci únie nepreukázali na Ukrajine ako dostatočne militantné. V telefonáte veľvyslancovi USA v Kyjeve to patrične okomentovala slovami: „Fuck the EU“. Nulandová je v súčasnosti opäť poverená ukrajinskou politikou a rovnako jednoznačne dala najavo, čo severoamerická vláda sleduje eskaláciou konfliktu, ako aj novými hrozbami sankcií: chce predovšetkým zabrániť plynovodu Nord Stream 2 smerujúceho z Ruska do Nemecka. Na jednej strane chcú USA geostrategicky zabrániť ekonomickej a najmä energetickej spolupráci krajín Európskej únie a Ruska, na druhej strane chcú pôsobiť ako dodávateľ skvapalneného plynu.
Konflikt na Ukrajine eskaloval konkrétne pozdĺž línie prímeria až do separatistických oblastí Doneck a Luhansk, ktoré sa s ruskou podporou v roku 2014 oddelili od Ukrajiny s jasne prozápadným a protiruským obratom. Uznanie Doneckej ľudovej republiky a Luhanskej ľudovej republiky ruskou vládou za nezávislé republiky pravdepodobne ešte viac sťaží diplomatické úsilie o vyriešenie konfliktu. Ukrajinská vláda doteraz fakticky blokovala implementáciu minskej dohody o riešení autonómie pre dané regióny. Nedostatok kontroly nad celým územím v dohľadnej budúcnosti prakticky znemožní vstup Ukrajiny do NATO. Aj o to ide ruskej vláde.
Pri eskalácii konfliktov a pri vojenských intervenciách na Blízkom východe sa takisto skloňovalo nebezpečenstvo vojny a budovanie demokracie. Ukázalo sa, že hrozba výskytu zbraní hromadného ničenia v Iraku bol výmysel. Režimy v Iraku, Líbyi či Sýrii boli skutočne autoritárske, ale to isté platilo a platí o západných spojencoch, ako sú Saudská Arábia, Katar či Bahrajn… Skutočným dôvodom bola kontrola zdrojov ropy a plynu a odstránenie režimov, ktoré západné krajiny vnímali ako priveľmi nezávislé.
USA a ich najbližší európski spojenci zaútočili na Irak v roku 2003 – napriek masovým protestom a odporu významných štátov ako Nemecko, Francúzsko či Rusko. V prípade Líbye v roku 2011 najmä Francúzsko a Veľká Británia presadzovali intervenciu proti Muammarovi Kaddáfímu a získali ďalších spojencov. Stalo sa tak pod zámienkou „ochrany obyvateľstva“ s mandátom OSN, s obmedzením, že sa vytvoria tzv. „bezletové zóny“. To sa však ďaleko prekročilo. Sprostredkovateľské snahy Africkej únie v začínajúcej líbyjskej občianskej vojne boli systematicky marené.
Dvojaká tvár demokracie
Výsledkom intervencií nebola demokracia, ale deštrukcia štátu. V Iraku sa voľby konajú, ale za veľmi sporných okolností. Štát nie je schopný výkonu, konfesionálne aj národnostne je roztrieštený. USA si však zabezpečili prístup k rope. V Líbyi o moc a kontrolu zdrojov súperia rôzne politicko-vojenské frakcie, o niečom ako „štát“ nemôže byť ani reči. Vojna v Líbyi destabilizovala aj štáty v oblasti Sahelu. Európske krajiny, najmä Francúzsko, vojensky zasiahli proti niektorým islamistickým povstalcom. Vojenské nasadenie je v slepej uličke. V krajinách ako Mali rastie odpor voči francúzskemu vplyvu a prítomnosti jednotiek NATO.
Západné intervenčné politiky, či už vedené USA, alebo v réžii krajín EÚ, už vytvorili oblúk nestability a vojen, odohrávajúcich sa okolo Európy na juhu a juhovýchode. Napätie na východe zvyšuje aj súčasná eskalačná politika USA a ich spojencov v NATO. Európske vlády mali dávno ustúpiť od politiky vojenskej intervencie a konfrontácie. Mali by si vypracovať vlastnú politiku uvoľňovania napätia a hľadania občiansko-politických riešení konfliktov. To by tiež znamenalo akceptáciu nezúčastnených štátov a rozvíjanie konštruktívneho vzťahu so samostatnými mocenskými centrami, akými sú Čína a Rusko. Platí to aj teraz, keď už vojenský konflikt na Ukrajine prepukol.
Znamená to však uznať multipolárne svetové usporiadanie zo všetkých strán. Rusko musí uznať realitu, že časy ruskej ríše z konca 19. storočia, ako aj ZSSR, sa skončili. To by bolo predpokladom pre konštruktívny vzťah s postsovietskymi susedmi a pre uvoľnenie napätia v regióne. Ruská vláda útokom na Ukrajinu však spôsobila, že eskalačná politika medzi obomi stranami sa vyvinula do vojny. Po ruskom útoku na Ukrajinu bude oveľa ťažšie dospieť v budúcnosti ku konštruktívnejšiemu vzťahu.