Kým politológ Jakub Bardovič z UCM v Trnave si myslí, že viacero volebných obvodov vytvára prirodzené podmienky pre reprezentáciu jednotlivých regiónov, jeho kolega Branislav Dolný z FF UK v Bratislave sa domnieva, že vhodnejšou cestou, ako otvoriť priestor osobnostiam z regiónov, by mohlo byť zvýšenie počtu preferenčných hlasov.
ZA: Viac obvodov – prínos pre voličov i strany
Jakub Bardovič, politológ, Fakulta sociálnych vied, UCM v Trnave
Otázka vytvorenia viacerých volebných obvodov pri parlamentných voľbách sa v našom prostredí rieši dlhodobo. Aj keď sa môže zdať, že sa táto téma otvára len v niektorých konkrétnych obdobiach, nie je to úplne tak. V odbornej obci je diskutovaná priebežne.
V súvislosti s touto témou môžeme, trochu zjednodušene, hovoriť o dvoch názorových prúdoch. V prvom prípade sú to hlasy hovoriace za prípadnú úpravu a v druhom prípade ide o hlasy, ktoré sú proti nej. V tomto texte je zámerom predstaviť niekoľko kľúčových argumentov, prečo má zmysel uvažovať nad možným zavedením viacerých volebných obvodov. Pre sprehľadnenie sú pritom rozdelené do troch oblastí: 1) zohľadňujúc voliča a jeho volenie, 2) zohľadňujúc fungovanie politických strán, 3) zohľadňujúc ďalšie voľby či oblasti spoločnosti.
Viacero volebných obvodov vytvára prirodzené podmienky pre reprezentáciu jednotlivých regiónov. Vznikla by tu potreba mať minimálne taký počet lídrov, aký by bol počet volebných obvodov. To by v konečnom dôsledku mohlo za istých okolností otvoriť priestor pre dynamiku v rámci politických strán.
Rozdelenie územia na niekoľko volebných obvodov sa môže potenciálne pozitívne dotknúť samotného voliča. Je to preto, že by sa museli politické strany priblížiť občanovi jednak ponúkanými kandidátmi a tiež volebným programom. V praxi by to znamenalo, že by si volič vyberal osoby z jeho bližšieho okolia – napríklad obyvateľ východu by nevolil obyvateľa západu a naopak. Súčasne by sa v snahe získať hlasy stalo pre politické strany dôležitejšie nastavovať programové tézy s prihliadaním na konkrétne požiadavky jednotlivých regiónov. Pred voliča by sa tiež dostávali prehľadnejšie kandidátne listiny s menším počtom kandidátov. Tým by sa posilnilo prednostné hlasovanie, keďže by sa volič nemusel strácať v 150-člennom zozname. Pracoval by tak len s niekoľkými menami, ktoré by sa uchádzali o jeho hlas. S otázkou voliča tiež súvisí jeho reprezentácia. V tomto ohľade je možné povedať, že viacero volebných obvodov vytvára prirodzené podmienky pre reprezentáciu jednotlivých regiónov. Nemôže preto nastať situácia, že v rámci parlamentu dominuje skupina poslancov len z jedného mesta či oblasti štátu, ak tomu nezodpovedá príslušný počet oprávnených voličov.
Prípadná zmena v počte volebných obvodov by sa tiež výrazne dotkla politických strán. Tie by boli nútené aktívne utvárať regionálne štruktúry s potenciálom osloviť voličov v jednotlivých častiach štátu. Môžeme to považovať za nepriamy krok k decentralizácii politických strán. Prinieslo by to tak ich presun do regiónov a z ich strany tiež uvedomenie si významu regionálnych tém a požiadaviek. Súčasne by sa akákoľvek diskusia a požiadavka spojená s legislatívnou úpravou regionálneho pôsobenia politických strán posunula do ústrania, keďže úspešná strana by sa musela tak či tak vydať touto cestou. Existencia viacerých volebných obvodov by sa tiež dotkla politických strán v súvislosti s ich lídrami. Subjektu by už nestačila len jedna osobnosť, ktorá presvedčí rovnako voliča na východnom, strednom či západnom Slovensku. Vznikla by tu potreba mať minimálne taký počet lídrov, aký by bol počet volebných obvodov. To by v konečnom dôsledku mohlo za istých okolností otvoriť priestor pre dynamiku v rámci politických strán. Tie by mohli po dlhom období prestať fungovať vďaka osobe jedného lídra a súčasne by tak potenciálne mohli prežiť aj odchod svojej hlavnej osobnosti.
V neposlednom rade by sa vyššie uvedené zmeny mohli dotknúť aj ďalších častí slovenského politického systému. Snaha o dosiahnutie úspechu v regiónoch by znamenala pre politické strany, ako už bolo uvedené, že by im tam nepostačovali len členovia „do počtu“. Otvoril by sa tak priestor, aby vystupovali ako organizácie, ktoré vychovávajú politický personál často získavajúci svoje prvé praktické skúsenosti z politiky v rámci komunálnej či krajskej úrovne. Nedotýkalo by sa to však len vybraných politických strán, ale vo svojej podstate každej, ktorá má ambíciu ašpirovať na úspech v celoštátnych voľbách. S ohľadom na to by mohli politické strany vďaka svojej aktívnej práci v regiónoch prispieť k výchove miestnych a regionálnych lídrov a za istých okolností vytvoriť podmienky pre výraznejšiu konkurenciu na miestnej a krajskej úrovni v oblasti ich správy.
PROTI: Viac volebných obvodov a problém reprezentácie
Branislav Dolný, politológ, FFUK v Bratislave
Petícia Združenia miest a obcí Slovenska za vypísanie referenda o zmene počtu volebných obvodov z jedného na osem je pokračovaním snáh o zmenu volebného zákona, ktorú môžeme registrovať prakticky už od doby poslednej zásadnej zmeny v roku 1998.
Vďaka svojej zrejmej účelovosti, načasovaniu tesne pred vtedajšími voľbami a osobe Vladimíra Mečiara, ktorý zavedenie jedného volebného obvodu presadil, sa zakorenila mylná predstava, že jeden volebný obvod je menej demokratický a viac volebných obvodov prinesie iba zásadné pozitíva. Túto „nádej“ si pestujú aj autori petície. Žiadna zmena volebných pravidiel však neprináša iba pozitíva, ale potrebu váženia hodnôt a debaty o cieľoch a vhodných prostriedkoch.
Nechcem tvrdiť, že demokratické volebné systémy nemôžu fungovať aj v rámci viacerých obvodov, no jeden volebný obvod s pomerným zastúpením najlepšie napĺňa základnú hodnotu demokracie, ktorou je politická rovnosť. Znamená nielen to, že hlas každého jednotlivca má rovnakú váhu, ale aj to, že každý sám vie najlepšie rozhodovať o svojich záujmoch. Jeden volebný obvod najlepšie zabezpečuje pomernosť výsledkov, keď výsledný počet mandátov zodpovedá podielu hlasov pre strany. Navyše je neutrálny voči záujmom voličov a žiadny z nich a priori nezvýhodňuje.
Vhodnejšou cestou, ako otvoriť priestor osobnostiam z regiónov, by mohlo byť napríklad zvýšenie počtu preferenčných hlasov a určenie konečného poradia kandidátky iba na základe ich počtu.
O tom, ktoré záujmy či charakteristiky sú pre voličov najdôležitejšie a mali by byť reprezentované v parlamente, rozhodujú samotní občania prostredníctvom svojich hlasov. A práve tu leží problém návrhu nahradenia jedného obvodu ôsmimi, ktoré sú definované geograficky. Jednoducho, ide o zavedenie istej formy povinných kvót, a to dokonca priamo v ústave. Tým, že určuje povinnosť, aby zástupcovia odrážali regionálne rozloženie obyvateľstva, nadradzuje tento typ záujmov nad ostatné. Politická rovnosť nemusí byť, samozrejme, absolútnou hodnotou, no jej narúšanie by malo byť zdôvodnené presvedčivými cieľmi.
Autori návrhu poukazujú na disproporčné zastúpenie zástupcov jednotlivých regiónov, čo je fakt. Najmä v prípade Bratislavského kraja vidíme dlhodobo vyšší počet zástupcov v pomere k počtu obyvateľov, ktorí tu žijú. Tu sa dostávame k problému reprezentácie jednotlivých skupín v parlamente a otázke, nakoľko by mal parlament odrážať charakteristiky celej populácie. Vďaka svojej povahe aj tie najslobodnejšie a najférovejšie voľby vedú vždy k zastupiteľským zborom, ktoré sa výrazne líšia od svojich voličov. Stačí sa pozrieť napríklad na Kongres v Spojených štátoch, ktorý je síce geograficky reprezentatívny, ale v ďalších dôležitých znakoch (vzdelanie, trieda, vek, pohlavie) vôbec neodráža bežnú populáciu.
Musíme si preto položiť otázku, ktoré záujmy a skupiny chceme takto „vyrovnávať“ a či je práve trvalý pobyt poslancov v regiónoch bez historickej tradície tým, čo si zaslúži zavádzanie kvót. V našom parlamente by sme našli celý rad skupín a záujmov, ktoré sú reprezentované oveľa horšie. Myslím však, že analogické návrhy s osobitnými „obvodmi“ pre ženy, prípadne podľa veku či vzdelania (ktoré sú výrazne nerovnejšie zastúpené ako regióny), kde by každý mohol hlasovať iba pre „svojich“ zástupcov, vzbudzujú oprávnené rozpaky.
Druhým problémom návrhu je, že s veľkou pravdepodobnosťou nevyrieši problémy, ktoré vyriešiť chce. Autori hovoria najmä o riešení reálnych problémov občanov. Nie je však vôbec jasné, či sa správanie poslancov a fungovanie parlamentu týmto návrhom nejako výrazne zmení. Aj v súčasnom stave napriek disproporciám tvoria zástupcovia z regiónov väčšinu. Nepozorujeme žiadne výrazné systematické odlišnosti v ich správaní, hlasovaní, či presadzovaní špecifických záujmov. Jednoducho povedané, poslanci z „regiónov“ a Bratislavy sa od seba výrazne nelíšia. Je preto ťažko očakávať, že v prípade voľby v ôsmich krajoch nastane zásadná zmena. Výskumy potvrdzujú, že menšie obvody vedú k väčšej pozornosti poslancov pre obvod, no naše krajské obvody sú stále relatívne veľké a preváži orientácia kandidátov na stranu ako zdroj úspechu vo voľbách.
Viac volebných krajov prinesie aj praktické otázky, ako napr. rôzna volebná účasť v jednotlivých krajoch, voľby zo zahraničia, hlasovanie s voličským preukazom. Tie sú síce riešiteľné, ale pre občanov komplikujú dnes relatívne jednoduchý a zrozumiteľný systém.
Vhodnejšou cestou, ako otvoriť priestor osobnostiam z regiónov, by tak mohlo byť napríklad zvýšenie počtu preferenčných hlasov a určenie konečného poradia kandidátky iba na základe ich počtu.