Zdá sa, že jej dnes prestávame rozumieť, najmä jej ambivalentnej (živej, odvodenej) povahe – a podpisujú sa na tom kultúrne deficity celej spoločnosti, najmä tie mentálne. Akoby sa nám v dôsledku politizácie všetkého a všetkých potreba po transparentnom pôsobení čudne skrížila na osiach pravdy a lži, humanity a nehumánnosti, úprimného záujmu o dianie a jeho znakového predstierania – či dokonca ignorovania skutočnosti a jej znásilňovania. Nepotrebujeme diferenciáciu, škálovanie, vnímanie súvislostí ani kontextové videnie, hoci akákoľvek priama transparencia bez nich prerastá do prázdneho gesta či zneužívaného mimikry…
Isteže, sú sféry, kde sa transparentnosť nehodí – ani neuživí. Mohli by sme, napríklad, hovoriť o literatúre a umení, v ktorých vládne iný poriadok, semiotický, a podstatné veci ostávajú zahalené do pavučiny vysloveného a nevysloveného, teda skrytého; lekcia, ktorú dnes žalostne zanedbávame. Alebo vo viere a presvedčení: veď transparentný nemôže byť ani náš vzťah k Bohu, ani láska k inému človeku – teda nič, čo spočíva v hĺbke našej osobnosti (našej duše) a čo je tehotné plodnou neurčitosťou – vystupuje z neznámeho alebo doň sľubne vyúsťuje. Lenže také je takmer všetko – prítomné vo svojej neprítomnosti. Inakšie by sme nemohli hovoriť o úžase bytia ani o prísľuboch existencie; nahradili by ich obsesívno-posesívne scenáre mocných obrátené smerom do minulosti aj do budúcnosti.
Pravda je prostá: nevieme všetko – a niekedy si dokonca myslím, že toho vieme čoraz menej. Najmä ak by sme chceli hovoriť o tajomstve života a smrti, kde sa nemožno pridŕžať bežných pravidiel odtiaľ – potiaľ. Na druhej strane, už aj za nimi badať neporovnateľne viac poverenia, než odzrkadľujú vo svojom naoko suchopárnom zápise. Prečo? Lebo sú práve také živé. Prinajmenšom je do nich za(k)liata naša doterajšia cesta, naša spoločná skúsenosť. Pochádzajú zo živého – alebo aspoň by mali: vznikajú a zanikajú podľa našich potrieb, zámerov i schopností, reagujú na našu skutočnosť a zároveň ju ďalej štruktúrujú i kroja (alebo brutálne katujú).
Aj pravidlá, ak nie sú skostnatené, tak sú – spolu s nami a naším prostredím, vnútorným i vonkajším – v pohybe. Každý z nás dovidí len po svoj horizont; nemôžeme prejudikovať, čo zo svojho bodu vidia tí druhí… blízki či vzdialení. Môžeme len trpezlivo načúvať a vyslyšať iné hlasy – a spolu s nimi transparentne skladať (názorovú, problémovú, legislatívnu…) mozaiku. V dialógu s inými sa začína umenie transparentnosti – i politiky, ostatné je len mocenská hra brusičov nožov.
Keď píšem tieto riadky, myslím na pani prezidentku. Na všetkých slušných a konzistentných ľudí (áno, aj niektorých ďalších vo výkone funkcií), ktorí sa v poslednom čase stali terčom v zásade nedospelého šikanovania zo strany dospelých spoluobčanov. A myslím na citlivosť obsahu pojmu „transparentnosť“ – pretože vytvárať bojové šíky nemá s otvorenosťou, jasnosťou, priehľadnosťou nič dočinenia. Je výsledkom nedostatku: empatie, predstavivosti, zmyslu pre humor… áno, aj erudície.
Ak s týmto stavaním šibeníc v politike ihneď neskončíme, vládnuť nám budú hrubokožci priehľadní až na kosť – bez akejkoľvek štipky nezakrytého ľudského tajomna. Ich „transparentnosť“ dostane iba negatívne zarámovanie a stane sa skladiskom zlých vášní, na škodu nás všetkých.