Od SWIFT-u sa svojho času odstrihol Irán. V auguste 2021 americká administratíva zmrazila aktíva centrálnej banky Afganistanu a iba pred pár týždňami sa rozhodla použiť polovicu z nich na pomoc Afganistanu a polovicu pre rodiny obetí útoku na dvojičky z 11. septembra 2001.
Rastúci tlak sankcií
Od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu 24. februára sa sankcie proti agresorovi postupne sprísňovali. EÚ sa spočiatku správala váhavo, až napokon súhlasila s obmedzením účasti niektorých ruských bánk vo SWIFT-e. Pre postihnuté ruské banky je to tvrdá rana, no existujú – i keď nedokonalé – možnosti, ako si môžu pomôcť. Určité možnosti ponúka čínsky platobný systém CIPS, no dostatočná náhrada to nie je.
Zmrazenie devízových rezerv CBR vo výške 585,3 miliardy USD uložených v šiestich štátoch a vo dvoch medzinárodných finančných inštitúciách bolo ohlásené postupne piatimi z nich: USA, Francúzskom, Japonskom, Nemeckom a Spojeným kráľovstvom (t.j. každým s výnimkou Číny). Sú úderom, ktorý by sa dal označil ako „finančná jadrová bomba“. Jej účinky sa prejavia na financovaní dovozu do Ruska, na možnosti udržať úroveň rubľa a pod.
Znefunkčnenie používania kariet Mastercard a Visa, systému platieb PayPal a pod., ku ktorému sa rozhodli tieto spoločnosti pristúpiť, enormne zvýšilo obchodovanie Rusov s kryptopeniazmi. Európska únia teraz hľadá možnosti, ako tomu zabrániť.
Sankcie tvrdo nepostihnú iba ruských oligarchov, dotknú sa i pomerne nepočetnej ruskej strednej triedy a tvrdo dopadnú na tých, ktorí žijú pod či na hranici chudoby. Otázkou je, či dosahy budú také tvrdé, že niektorá z týchto skupín ruskej spoločnosti bude tou silou, ktorá donúti Putina vojnu na Ukrajine zastaviť.
Finančné i nefinančné sankcie sa odrazili na lavínovitom páde rubľa a na rozhodnutí CBR zvýšiť úrokovú sadzbu na 20 %. To je sadzba známa z obdobia Veľkej inflácie v USA, keď ju z 11 % na 20 % v roku 1980 zvýšil novoinštalovaný šéf Fedu Paul Volcker. Výsledkom – ako i vtedy – bude, že Rusko upadne do hlbokej recesie. Rady pred bankomatmi, keď si ľudia chcú uchrániť aspoň to, čo sa dá, sú vernou replikou z obdobia ruskej finančnej krízy z roku 1998, z čias rozvráteného jeľcinovského Ruska.
Postputinovské Rusko
Akoby sa Putin rozhodol zrúcať to, prečo ho ruská spoločnosť kedysi volila. Je však ruská spoločnosť dnes schopná donútiť ho zastaviť vojnu na Ukrajine a odísť do dôchodku? Médiá, odvolávajúc sa na reláciu Otázky Václava Moravca v ČT, citujú názor českého historika Alexeja Kelina, že až 80 % Rusov, ktorí žijú v chudobe alebo na jej hranici, podporuje vojnu a veria štátnej propagande. Pomerne úzka vrstva 18 či 19 % s vojnou nesúhlasí, no je často závislá od štátu a musí byť pri vyjadrovaní svojho názoru opatrná. „Špička pyramídy,“ jedno či dve percentá, sú oligarchovia, ktorých už Putin podľa Kelina nepočúva.
Ruská spoločnosť skutočne patrí medzi spoločnosti s vysokou mierou nerovnosti. V roku 2021 podľa World Inequality DataBase 10 % najbohatších Rusov vlastnilo 74,1 %, kým, naopak, dolných 50 % Rusov iba 3,1% ruského národného bohatstva. Nepochybne pandémia mieru nerovnosti ešte prehĺbila.
Najnovšie sankcie však tvrdo nepostihnú iba ruských oligarchov, dotknú sa i pomerne nepočetnej ruskej strednej triedy a tvrdo dopadnú na tých, ktorí žijú pod či na hranici chudoby. Otázkou je, či dosahy budú také tvrdé, že niektorá z týchto skupín ruskej spoločnosti bude tou silou, ktorá donúti Putina vojnu na Ukrajine zastaviť. Budú to oligarchovia, ktorým finančné aktíva, luxusné nehnuteľnosti, jachty či ferrari v zahraničí hrozia zrekvirovať vlády Veľkej Británie, Francúzska a pod.? Represálie proti protestujúcim Rusom z citovanej úzkej 18-percentnej vrstvy mnoho optimizmu nevzbudzujú.
Či stop vojne môže dať až vzbura v časti armády, ktorej sa Putin podľa A. Kelina údajne bojí, alebo či to bude vzbura chudobných, ktorí už nebudú mať čo stratiť, dnes nevieme povedať. No isté je, že bude aj éra postputinovská a bude sa treba na ňu pripraviť. Bude treba obnoviť vojnou rozbitú Ukrajinu a aby ju nefinancovali iba pôžičky z medzinárodných finančných inštitúcií a zdroje EÚ, bude snaha presadiť, aby Rusko vojnové škody, ktoré na Ukrajine spôsobilo, uhradilo samo.
Akokoľvek sa požiadavka bude zdať oprávnená, bude sa treba poučiť, ako vojnové reparácie uvalené na Nemecko po prvej svetovej vojne a jeho poníženie obsadením Porúria francúzskou armádou v rokoch 1923 – 1925 pomohli postaviť na nohy Adolfa Hitlera. Bol to anglický ekonóm John Maynard Keynes, ktorý krátko po konferencii vo Versailles v decembri 1919 v publikácii Ekonomické dôsledky mieru predikoval, že prísne vojnové reparácie uvalené na Nemecko budú viesť k finančnému kolapsu tejto krajiny a to bude mať vážne ekonomické a politické dôsledky na Európu a svet.
Možno sa zdá uvažovanie o tom, čo bude po tom, predčasné, no na varovanie J. M. Keynesa by sme mali myslieť už dnes.