Jasný odkaz agresorom
Ako je známe, naše úsudky a reakcie pracujú optimálne, keď sú emócie a ratio v rovnováhe. Toho sa však dnes sotva dočkáme, a to z viacerých dôvodov. Silná emočná reakcia, ako aj hľadanie opory v ostrom delení na my vs. oni, sú prirodzené obranné reakcie ľudskej psychiky na bezprostrednú hrozbu alebo sprostredkovanú hrôzu vojny, zúriacu dnes už doslova pár desiatok kilometrov za našimi hranicami. Napokon kedy, ak nie zoči-voči vojne v našom bezprostrednom susedstve, sú namieste silné emócie – hnev a odsúdenie agresora a súcit a empatia s nevinnými obeťami a ich tragédiami? A namieste je aj ich výrazná verejná deklarácia v najrôznejších formách, od tvrdých sankcií, zatvárania pobočiek a prerušení stykov, až po verbálne individuálne odsúdenie. Vytvára totiž precedens a jasný odkaz: nikto nikdy už nemôže byť na pochybách, že presadzovať svoje ambície v európskom priestore cestou štátom organizovaného vraždenia nevinných civilistov tu nebude tolerované bez devastačného ohlasu.
Hoci sú tieto vypäté reakcie prirodzené aj bezprostredne potrebné, platí, že spravidla nepomáhajú tomu, čo vo všeobecnosti nazývame otvorená myseľ či racionálny úsudok. Naopak, posilňujú skôr intuitívne, skratkovité úsudky, vedené aj silnou potrebou identity a vyčlenenia sa voči človeku s iným názorom. Je evolučne opodstatnené, že zoči-voči ohrozeniu a vypätej vojnovej atmosfére pociťujeme potrebu sa „zaradiť“. Akoby sme mali intuitívne v podvedomí zakódované, že osamelí jazdci bez svojej tlupy nemali nikdy, nieto ešte v časoch veľkých konfliktov, dlhý život. A tak je celkom pravdepodobné, že náš názor na príčiny a podiel viny v tomto konflikte vyplýva oveľa viac z toho, či intuitívne inklinujeme k Západu, alebo sme voči nemu kritickejší, ako k Východu a v menšej miere z našej geopolitickej expertízy. Inak povedané, koho to viac ťahá na Západ, ten vidí výlučne chladnokrvného zabijaka „Putlera“, koho na Východ, ten vníma zásadný alebo aspoň istý podiel viny NATO, prípadne priamo „provokáciu“ USA. Argumentov pre naše obľúbené čierno-biele schémy, nie nevyhnutne nesprávne, len menej analytické a viac intuitívne, si v šedi geopolitickej reálpolitiky vie každý nájsť dostatok. Tak už naša myseľ funguje. Hľadá skôr argumenty pre svoje presvedčenia, ako pravdu a nič viac než pravdu.
Kto nás ťahá do Ruska?
Iný problém je, že naše názory na konflikt sú objektom intenzívnej informačnej a psychologickej vojny, vedenej predovšetkým v on-line priestore. Je totiž oveľa lacnejšie infiltrovať sa do kolektívneho povedomia nepriateľskej krajiny a oslabiť ju zvnútra cez neprehľadné kanály dnešného internetu, ako extrémne drahou vojenskou technikou. Na tomto poli dnes prebiehajú minimálne také preteky v zbrojení ako v klasickej vojenskej technike a logistike.
To, čo západnú spoločnosť a kultúru odlišuje od tej východnej oveľa viac ako Starbucks a Ikea, je sloboda nevnímať realitu čierno-bielo a pochybovať. To je to, čo nás posúva dopredu, a to je to, čo z demokracie robí „najmenej zlú“ formu vlády.
Sme vo vojne, a preto „prituhuje“ aj v honbe na „vnútorného nepriateľa“. Ak nie sme vo vojne priamo, de iure a de facto, tak prinajmenšom nepriamo, či už ako Európania, ktorých agresor oficiálne vyhlásil za nepriateľov a verejne deklaroval ambíciu prepisovať naše obranné ukotvenie, alebo preto, že ním bola vojenskou silou narušená územná celistvosť inej krajiny. A to by nám už malo čosi hovoriť. A keďže sme vo vojne a agresor je zrejmý, potom si zdroje, šíriace systematicky jeho propagandu a evidentné lži či skreslenia, zaslúžia osobitnú pozornosť, aj štátnych orgánov.
Celkom iná vec je ale hromadná honba na ľudí s iným názorom, ako je ten vládny či dominantný. Asi by nemalo byť potrebné pripomínať, že akékoľvek obmedzenie slobody slova by sa v krajine, deklarujúcej sa ako demokracia, malo diať po zrelej úvahe a ani náhodou nie štýlom „kladivom na opravu hodiniek“. Ak už pre nič iné, tak preto, že póza nespravodlivo umlčaného bojovníka za správnu, našu vec, je politicky mimoriadne výživným žánrom dezinformátorov. Predovšetkým ale preto, že to, čo našu, západnú spoločnosť a kultúru odlišuje od tej východnej oveľa viac ako Starbucks a Ikea, je sloboda nevnímať realitu čierno-bielo a pochybovať. To je to, čo nás posúva dopredu, a to je to, čo z demokracie robí „najmenej zlú“ formu vlády. Aj západná spoločnosť chybí a mnohokrát chybila. Ale práve jej schopnosť autokorekcie „v procese“, ktorá stojí a padá na slobode pochybovať a kritizovať, je jej zásadnou konkurenčnou výhodou oproti skostnatenosti autokracií a zdrojom jej atraktivity pre ľudí na zemi. Ak sa tejto schopnosti sama zbaví a stratí tým schopnosť korigovať svoje chyby, skončíme „v Rusku“ oveľa skôr, ako si to agresor z Kremľa môže želať.
Nájsť cestu k pokoju zbraní a ukončeniu vraždenia nevinných ľudí je úlohou štátnikov a diplomatov. Uchrániť demokratickú podobu našej verejnej debaty zoči-voči kritickým okolnostiam a neprajnosti prostredia, v ktorom sa odohráva, je však úlohou nás všetkých.