Iniciatíva politiky sankcií vychádza z vlády USA a krajiny EÚ ju nasledujú. Pri jednotlivých otázkach, najmä pokiaľ ide o dovoz plynu, však zaujímajú rezervovanejšie stanovisko. To je prípad najmä nemeckej spolkovej vlády. Sankcie sa týkajú predovšetkým obchodu a finančného sektora, ale aj konkrétnych oligarchov, politikov, ako aj leteckej dopravy. V dôsledku eskalujúceho konfliktu sa západné firmy z Ruska sťahujú.
Zvlášť prísne sú finančné sankcie s okamžitou platnosťou. Časť ruských bánk je vylúčená z medzinárodného platobného systému Swift. Toto opatrenie je v súčasnosti šité na mieru tak, že západný, najmä západoeurópsky, dovoz energií z Ruska môže byť aj naďalej platený. Vážne však naruší medzinárodné platobné transakcie v Rusku. Mimoriadne ďalekosiahlym opatrením je zmrazenie devízových rezerv centrálnej banky Ruska v západných krajinách. V dôsledku toho sa výrazne obmedzili možnosti ruskej centrálnej banky na stabilizáciu kurzu rubľa a využívanie devízových rezerv na financovanie dovozu. Rubeľ prudko klesol. S eskaláciou na Ukrajine a so zavedením prvých západných sankcií však ruská vláda ruský finančný systém od iných krajín, najmä od USA, osamostatnila.
Nedostatok plynu – problém pre Európu
Zaviedol sa vlastný systém kreditných kariet Mir, aby domáce platobné transakcie neboli závislé od Visa a Mastercard. Stiahnutie Mastercard a Visa momentálne zasahuje Rusov žijúcich v zahraničí a potenciálne aj ruských turistov. Pre medzinárodné platobné transakcie bude Rusko zrejme čoraz častejšie využívať čínsky systém CIP#S, ktorý však má zatiaľ veľmi obmedzený dosah. Čína výrazne znížila podiel dolárov na devízových rezervách, ale euro je na vrchole. Len 13 % devízových rezerv bolo v roku 2020 uložených v jüanoch. Vzhľadom na vysoké exportné prebytky je Rusko v porovnaní s inými krajinami výrazne menej závislé od devízových rezerv.
Dôležité sankcie postihujú obchod. Zákazy boli uvalené predovšetkým na vývoz kľúčových technológií. V posledných rokoch ruská vláda znížila závislosť od dovozu v niektorých vojensky dôležitých oblastiach a v agropriemyselnom sektore, ale v určitých oblastiach s vyspelými technológiami je veľmi závislá od dovozu.
Ruský export sa veľmi jednostranne orientuje na ropu a plyn. USA zaviedli zákaz dovozu ropy. V EÚ prebieha diskusia o zákaze dovozu ruského plynu alebo aspoň o výraznom znížení závislosti od jeho dovozu. Podľa strategického dokumentu Európskej komisie sa má dovoz plynu do EÚ z Ruska do konca roka 2022 znížiť o dve tretiny. Veľmi reálne to však nevyzerá – a malo by to ťažké následky najmä v krajinách EÚ s vysokou závislosťou od ruského plynu. V tejto súvislosti sú sankcie dvojsečnou zbraňou: v dôsledku silných prepojení infraštruktúry by nemali dôsledky len na Rusko, ale najmä na nás. Obchod s ropou sa dá upraviť výrazne jednoduchšie.
Politiku sankcií riadia západné krajiny. Nejde o globálne sankcie uvalené OSN. Hoci mnohé mimoeurópske krajiny sú proti ruskému útoku, ktorý je v rozpore s medzinárodným právom, považujú ho za súčasť politiky geopolitickej eskalácie presadzovanej západnými krajinami v postsovietskom priestore. Pre tieto krajiny je ruský útok rovnakým porušením medzinárodného práva ako agresívne vojny Západu v mnohých neeurópskych krajinách, napríklad v Iraku. Čínsky minister zahraničných vecí Wang Yi priamo hovorí o západnom dvojakom metri. Mnohé mimoeurópske krajiny sa k sankciám nepripájajú najmä preto, že ekonomické vzťahy s Ruskom predstavujú voči Západu určitú protiváhu. Strategický význam pri riešení sankcií voči Rusku bude mať ekonomická spolupráca s Čínou. Čína svoj dištanc od ruskej vojenskej intervencie naznačila aj symbolickými ekonomickými opatreniami.
Sankcie – aké a ako?
Otázkou je, čo chcú západné krajiny sankciami dosiahnuť. Na jednej strane môže byť cieľom zmena režimu v Rusku alebo aspoň odstavenie krajiny ako geopoliticky relevantnej sily, na druhej strane vyvinutie tlaku na čo najrýchlejšie ukončenie vojenského konfliktu. S cieľom zmeny režimu majú sankcie spôsobiť ekonomický a politický kolaps. Zároveň zásadne eskalujú konflikt a tým aj dynamiku vojny. Vnútri spoločnosti neraz vedú k izolovaniu širokých skupín obyvateľstva. Takáto politika môže ďalej zmenšovať priestor pre ruské sily vystupujúce proti vojne, čo sa ukázalo už v prvých dňoch. Západná politika sankcií zameraná na zmenu režimu zlyhala aj v krajinách ekonomicky oveľa slabších ako Rusko, napríklad v Iráne alebo vo Venezuele. Jasne sa ukazuje, že ak chceme vojnu naozaj rýchlo ukončiť, je to kontraproduktívna politika.
Sankcie zhoršujú a vyhrocujú sociálne konflikty a znemožňujú riadenie globálnej hospodárskej krízy. To, čo naliehavo potrebujeme, je deeskalácia politiky západných sankcií. Sankcie by mali byť selektívne a mali by slúžiť jasnému poslaniu mierovej politiky.
Alternatívou by mohla byť politika mierových sankcií. Smerovala by proti nezákonnému útoku Ruska a jeho ničivým ľudským následkom. Politika zameraná na skrátenie vojny by uvalila iba selektívne sankcie. Sústredili by sa na jednej strane na vojensky dôležitý high-tech export, a na druhej strane na politicky a ekonomicky centrálnu skupinu oligarchov (a ich zahraničné aktíva). V takom prípade by sa už pri uvalení sankcií stanovilo, že po skončení vojny zaniknú.
Jasný cieľ sankcií nedefinovala ani vláda USA, ani vlády západných krajín. Sankcie sú širokospektrálne a rozsiahle a majú tendenciu ďalej eskalovať. Uvalenie sankcií sprevádza aj vojenská rétorika. Francúzsky minister hospodárstva Bruno Le Maire napríklad prirovnal vylúčenie Ruska zo systému Swift k „finančnej jadrovej zbrani“, na čo mu ruskí predstavitelia pripomenuli, že Rusko je jadrová veľmoc. Členské štáty NATO, osobitne USA, dodávajú Ukrajine aj zbrane. Ako poznamenal denník Frankfurter Allgemeine, blížia sa k hranici, ktorá ich zmení na reálnu vojnovú stranu. Západná politika sankcií je motivovaná viac geopoliticky ako záujmom dosiahnutia mieru. Má za následok zintenzívňovanie konfliktu a prináša väčšie riziko eskalácie konfliktu s jadrovou mocnosťou. Sú to výbušné kroky.
Tretí svet v plameňoch
Vojnová a sankčná politika však nemá ekonomické a sociálne dôsledky len pre Rusko, Ukrajinu a západné krajiny, ktoré sankcie uvalili. Vojna už teraz vedie na Ukrajine k problémom so zásobovaním vo vojnových zónach a bráni jarnej sejbe. V dôsledku toho už Ukrajina nebude hlavným exportérom niektorých poľnohospodárskych plodín, napríklad pšenice. Od dovozu ukrajinského obilia sú závislé mnohé krajiny, a to najmä na Blízkom východe a v severnej Afrike.
Ceny už teraz prudko rastú. Hrozia hladové nepokoje. Ekonomické a sociálne problémy krajín tzv. periférie s vysokou závislosťou od dovozu energie sa prehlbujú prudkým rastom cien ropy a plynu. Čím silnejšie sú sankcie EÚ v oblasti energetiky voči Rusku a čím rýchlejšie krajiny EÚ prechádzajú na energetické alternatívy mimo Ruska, tým rýchlejšie budú ceny rásť.
Aj v tom sú zvlášť vážne postihnuté niektoré krajiny na Blízkom východe a v severnej Afrike, napríklad Egypt, Tunisko a Libanon. Politika sankcií voči Rusku teda môže veľmi skoro rozdúchať potenciál pre vnútrospoločenské konflikty v regiónoch, ktoré s EÚ susedia. Alternatívni dodávatelia na Blízkom východe ako Saudská Arábia sú vo svojom regióne neraz zapojené do agresívnych vojen.
V dôsledku pandémie COVID-19 sa v mnohých periférnych krajinách zhoršila aj dlhová situácia. Pre zdražovanie dovozu energií a potravín v dôsledku vojny a sankcií im hrozí dlhová kríza. Faktickým vylúčením Ruska zo systému centrálnych bánk sa výrazne oslabila krízová koordinácia medzi centrálnymi bankami. To v čoraz nestabilnejšej situácii sťažuje aj riešenie finančných kríz. Protikrízová infraštruktúra vo finančnom sektore bola oslabená. Táto konkrétna sankcia je pre globálne riadenie finančných kríz kontraproduktívna.
Niektoré účinky politiky západných sankcií ďaleko presahujú región, ktorého by sa mali týkať. Zhoršujú a vyhrocujú sociálne konflikty a znemožňujú riadenie globálnej hospodárskej krízy. To, čo naliehavo potrebujeme, je deeskalácia politiky západných sankcií. Sankcie by mali byť selektívne a mali by slúžiť jasnému poslaniu mierovej politiky.