Nie je to celkom na škodu, lebo zároveň prebieha aj pretváranie a formovanie verejnej mienky, väčšina ľudí prehodnocuje svoje postoje. A tak môj dnešný príspevok bude akýsi sumár, ktorý si vytváram z čriepkov súčasnej polemiky.
Orientovať sa vo svete
– Putinova veľkoruská politika nie je návratom k politike ZSSR, ako sa to často interpretuje. Veru nie. To je návrat ku konzervatívnej nacionalistickej politike s cieľom rozširovania územia a podriaďovania si iných národov. Ideológiou tejto geopolitiky sú národné mýty a legendizovanie o znovuzískaní zašlej slávy (väčšinou vymyslenej) a obrodení národa v boji proti „skazenému“ nepriateľovi. Sovietsky zväz mal imperiálnu črtu, ale dovnútra určite nebol pokusom o národnú rusifikáciu iných. Naopak, v určitej miere vytváral predpoklady pre formovanie nových národov (z kmeňových a klanových spoločenstiev) a rozvoj tých existujúcich v zložitom systéme federácie a autonómnych oblastí.
Putinova veľkoruská politika nie je návratom k politike ZSSR, ako sa to často interpretuje. Veru nie. To je návrat ku konzervatívnej nacionalistickej politike s cieľom rozširovania územia a podriaďovania si iných národov.
– Hľadať protiváhu americkej moci (občas imperiálnej, pax Americana, občas avantúram texaského štýlu…) nemožno v nacionalistickej ideológií à la Putin. Idea Veľkého Ruska, založená na morálnej prevahe zaostalej krajiny nad „dekadentným Západom“, odvodzujúca túto morálnu prevahu nie reálnym humanizmom, ale osobitným poslaním pravoslávia (tej najzaostalejšej, najbigotnejšej formy kresťanstva), je úpadkom do temných foriem minulosti. (Napokon táto ideológia je živá vo všetkých európskych krajinách, aj náš politický katolicizmus je na nej založený, ale nestal sa štátnou mocou podopretou jadrovým arzenálom…)
– Protiváhu politike USA môže účinne postaviť len hodnotovo, ľudsky a sociálne vyspelá spoločnosť. Áno, myslím na EÚ. Mám tisícku dôvodov pokladať ju v sociálno-humánnom zmysle za najvyspelejšiu časť sveta. Napriek tomu, že vnímam vo veľmi ostrom svetle všetky jej nedostatky. Jedným z nich je, že nemá vybudovanú vlastnú bezpečnostnú štruktúru tak, aby mohla sama, autonómne riešiť „európske záležitosti“. Práve táto „nedorobenosť“ vytvára priestor vplyvu iných mocností: USA, Ruska, Číny…
– Najtvrdšími kritikmi Putina sú dnes sociálni demokrati. Od španielskych socialistov cez švédskych sociálnych demokratov, britských labouristov až po amerických ľavičiarov vrátane Bernieho Sandersa. Nemeckí sociálni demokrati zásadne otáčajú kormidlo nemeckej politiky, a to nielen voči ruskému, ale každému nacionalizmu, aj tomu vnútri EÚ. (Orbán sa má na čo tešiť… Mimochodom, bývalého kancelára Gerharda Schrödera, Putinovho priateľa, v týchto dňoch definitívne vyškrtli zo sociálnodemokratickej siene „slávy“. )
A u nás doma?
– Odhaľovať proruských špiónov, weby a trollov sme mali už dávno. Dobre, aj celá EÚ sa prebudila, až keď zistila, že veľká časť konzervatívnej pravice s protieurópskym programom a aj jej podarení predstavitelia poberajú rôzne „benefity“ z Ruska, a pochopila, čo je hybridná vojna; napokon aj Američania až po odkrytí Putinových dlhých prstov v ich domácich voľbách v roku 2016 – aj to veľmi ostýchavo, však Putin podporil vtedy víťazného Trumpa (nepochybne osobu „priateľsky“ naklonenú americkej ľavici!!! Pravda, ani táto „maličkosť“ nemohla narušiť lásku časti našich „ľavičiarov“ k Putinovi).
– Ale odhaľovať špiónov, to je taká rutinná „prkotina“. Slovensko, nech už je pri vláde akýkoľvek mačkopes, by malo razantne podporovať premenu EÚ na plnohodnotného svetového hráča. Nielen ekonomického, sociálneho, ekologického (kde má EÚ nepochybne prvenstvo), ale aj bezpečnostného a vojenského. Vytvorením Európskeho obranného spoločenstva, spoločnej armády (načo platíme 27 rôznych armád?) a novej deľby práce vo vojenskej výrobe. To je úloha vlády rozmýšľajúcej o prítomnosti. A potom by vojenská zmluva s USA, debata a vášne okolo nej neboli vôbec na našom politickom stole!
– Lenže naša vláda je schopná sa nanajvýš pričapiť k „Západu“. Síce dôsledne, ale iba pudovo a intuitívne. Reálne vlastne nevie, čo to je, je to taký zabehaný propagandistický výraz. Ale pridaním sa k „Západu“ má istotu, že je na tej správnej strane, že sa nepomýlila. Idea „europolitiky“ jej úplne uniká.
– No a naša v skutočnosti totálne nudná opozícia. Fašisti sa akosi nevedia vymotať z tej hádanky okolo slovanskej politiky. Keby sa boli trochu viac dívali do historických kníh, zistia, že v realite nikdy žiadna „slovanská“ politika neexistovala. A ak, tak len ako zámienka na podrobenie si jednej krajiny druhou. Jediným „slovanským“ vzťahom je jazykovedcami definovaná príbuznosť jazykov. „Ruralisti“ na čele s Robertom Ficom sa prísne držia jedinej skupiny voličov, ktorá im zostala: konšpirátorov, antivaxerov, obdivovateľov „ruského dubiska“, pomýlených pseudoľavičiarov a nejakých „báťuškov“. Pellegrini sa od týchto „vetiev“ odlíšil, zaujal celkom jasné stanovisko, proste vie, kam patríme. (Saková mu to trochu zakalila) Ale ostýchavo a bez presvedčivej argumentácie: povedať, že si máme plniť povinnosti v rámci NATO, je také podriadenecké. Nemá to pozitívny náboj, v tom hlbšom zmysle prečo! Nuž preto, že inú záruku suverenity, národnej slobody a sociálneho pokroku nemáme! (A všeličo iné by sa dalo ľudsky povedať…)
– Nuž zatiaľ toľko, viac mi do predpísaného počtu slov nevojde.