Riaditeľ organizácie STRATPOL Matej Kandrík si myslí, že slovenské S-300 síce Ukrajine vojnu nevyhrajú, no môžu byť dôležitým príspevkom k posilneniu protivzdušnej obrany a potlačeniu ruských stíhačiek a bombardérov, ktoré preukázateľne opakovane útočia na civilné ciele. Naopak vedúci Centra pre verejnú politiku Juraj Draxler sa domnieva , že ak by tak Slovensko urobilo, vystavilo by sa možným odvetným opatreniam vo forme diverzných aktivít, ale aj nepriateľstvu pri vyjednávaní, napríklad o energiách.
S-300 vojnu nevyhrajú, no pomôžu Ukrajine
Matej Kandrík, riaditeľ STRATPOL – Strategic Policy Institute
Už je to viac ako mesiac, čo Rusko vojensky napadlo Ukrajinu. Dôsledkom tejto agresie sú dnes milióny utečencov, tisíce mŕtvych, nezmerné ľudské utrpenie a rozsiahle materiálne škody. Ukrajina už mesiac bojuje o prežitie, budúcnosť, o svoje miesto na politickej mape suverénnych štátov sveta.
Pomoc Ukrajine je morálne správnou, legálnou, politicky legitímnou i vojensky potrebnou vecou. Pre Slovensko je pomoc Ukrajine vecou hodnôt i národným záujmom. Táto pomoc musí kombinovať humanitárny i vojensko-obranný komponent. Potravinové balíčky, lieky či deky majú dôležitú úlohu pri zmierňovaní utrpenia a ochrane životov. Vojnu však nevybojujú. Humanitárna pomoc nie je jediným prostriedkom, ktorý Ukrajina potrebuje na svoju obranu. Ukrajina potrebuje zbrane.
Túto železnú logiku dnes chápe veľká časť medzinárodného spoločenstva vrátane Slovenska. Ukrajina dostáva rozsiahlu materiálnu vojenskú pomoc v podobe protitankových striel, ľahkých prenosných protivzdušných raketových systémov, rôznej munície, dronov, balistických viest, palív atď… Túto pomoc môžeme z vojenského hľadiska súhrne označiť za kategóriu ľahkých obranných prostriedkov a pomôcok. Jej rozšírenie o systém protivzdušnej obrany S-300 by bolo istým míľnikom, posunom charakteru poskytovanej vojenskej pomoci o celú kvalitatívnu triedu.
Na druhej strane treba povedať, že Slovensko disponuje len jednou batériou systému S-300, teda kvantitatívne určite nie takým počtom, ktorý by bol prísľubom zásadného zvratu konfliktu. Slovenské S-300 Ukrajine vojnu nevyhrajú. Môžu byť ale dôležitým príspevkom k posilneniu protivzdušnej obrany a potlačeniu ruských stíhačiek a bombardérov, ktoré preukázateľne opakovane útočia na civilné ciele. To znamená reálnu ochranu životov napríklad prostredníctvom obrany konkrétneho ukrajinského mesta pred náletmi. Ukrajinské ozbrojené sily systém S-300 navyše dobre poznajú. To znamená, že ich uvedenie do plného operačného nasadenia nebude vyžadovať dlhé týždne preškoľovania personálu, integrácie či vytvorenie logistickej a servisnej podpory. Naopak, mohli by byť nasadené prakticky okamžite.
Slovenské S-300 Ukrajine vojnu nevyhrajú. Môžu byť ale dôležitým príspevkom k posilneniu protivzdušnej obrany a potlačeniu ruských stíhačiek a bombardérov, ktoré preukázateľne opakovane útočia na civilné ciele.
(Ne)prekvapujúco rýchle vyjadrenie ruského ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova o nedopustení takejto dodávky nie je ničím iným ako pokusom o zastrašenie. Je to odkaz pre Slovensko a pre ďalšie krajiny, ktoré dnes zvažujú obdobné rozšírenie pomoci Ukrajine. Vyhrážkam agresora, ktorému sa zjavne nedarí podľa očakávaní, sa nemožno čudovať. Pre nás by mali byť v prvom rade indikátorom, že dodanie systému S-300 by malo svoju váhu a nebolo by len symbolickým gestom.
Odmietnuť treba tiež pokrivené argumenty časti opozície, kvázi prognostikov a údajných mierových aktivistov, ktorých vyjadrenia často znejú tak ako od prijímateľov finančného príspevku na pohonné hmoty v správe ruského vojenského pridelenca. Dodanie systémov S-300 neznamená automatické zatiahnutie Slovenska do vojny. Technika bude odovzdaná ozbrojeným silám Ukrajiny, bude nasadená pod ich velením, ich obsluhou budú ukrajinskí vojaci. Nie je dôvod, aby došlo k nasadeniu slovenských vojakov na ukrajinskej strane hranice. Realizácia dodávky bude, samozrejme, citlivou záležitosťou, ktorú bude sprevádzať celý súbor spravodajsko-bezpečnostných opatrení tak z ukrajinskej, slovenskej ako zo i strany spojencov.
K zatiahnutiu Slovenska do vojny by došlo len v prípade, ak by sa Rusko cielene a účelovo rozhodlo zlikvidovať predmetnú dodávku, či už sabotážou, alebo priamym vojenským úderom, ešte na území Slovenska. Situácia na frontových líniách pre Rusko dnes nepôsobí príliš pozitívne, skôr naopak. Preto predstava takejto eskalácie a rozšírenia konfliktu o členský štát NATO kvôli jednej batérii protivzdušného systému je krajne nepravdepodobná. Nalejme si čistého vína. Pre ruské sily bude oveľa jednoduchšie a bezpečnejšie pokúsiť sa zničiť dodávky S-300 na ukrajinskom území.
Jediným argumentom, ktorý skutočne obstojí v prospech nedodania našich S-300 na Ukrajinu, je fakt, že dnes nemáme vhodnú alternatívu. Nasadzované spojenecké Patrioty prišli našu protivzdušnú obranu vystužiť a rozšíriť jej spôsobilosti. Nikdy nemali byť jej náhradou. Táto vojensko-obranná a technická výzva by však mala byť hlavným kritériom slovenských politických špičiek pri rozhodovaní o budúcnosti našich S-300.
Ukrajine veľmi nepomôžeme a Slovensku uškodíme
Juraj Draxler, vedúci Centra pre verejnú politiku
Minister obrany Jaroslav Naď minulý týždeň niekoľko dní potvrdzoval správu CNN, že Slovensko je výmenou za náhradu pripravené Ukrajine poskytnúť raketový komplex S-300. Ruská strana pritom upozornila, že to bude považovať za výrazne nepriateľský akt.
Ide teda o vážnu otázku v oblasti zahraničnej politiky. Napriek tomu prezidentka, premiér aj minister zahraničia nechali, aby sa v takej dramatickej veci podľa svojho uváženia vyjadroval len minister obrany. Neuveriteľné.
S-300 je vysokovýkonný raketový komplex schopný ničiť primárne vzdušné ciele, teda lietadlá a nepriateľské strely. A to až do vzdialenosti 150 kilometrov. Možno ho použiť aj proti pozemným cieľom.
V Európskej únii ho vlastní aj Grécko. Pôvodne išlo o majetok Cypru, ale jeho zakúpenie vyvolalo ostrú reakciu Turecka, vrátane námornej blokády. Po politickej kríze (a neskoršom páde vlády) ho krajina ani neinštalovala a dala ho Grécku. To sa minulý týždeň jasne vyjadrilo, že systém rozhodne Ukrajine nedodá.
Podobne sa zachovali aj Poliaci. Na nich bol vyvíjaný intenzívny atlantický tlak, aby Ukrajine dodali nie rakety, ale lietadlá MiG-29. A hoci Poliaci patria v Európe medzi najvernejších spojencov USA a takisto vyjadrujú silnú podporu ukrajinskej vláde, až takto ďaleko ísť nechceli.
Vymysleli preto diplomatický úskok. Povedali, že lietadlá sú ochotní darovať NATO. A aliancia nech ich potom dá Ukrajine. Vedeli, že proti tomu by sa postavili niektoré členské krajiny. Podobne Pentagon, ako hlavný vojenský hlas zoskupenia. Ten nie je naklonený krokom, ktoré by až príliš jasne stavali alianciu proti Rusku. Ale Poliaci môžu tvrdiť, že oni ochotu prejavili.
Jednoducho, jedna vec je dodávať do krajiny útočné pušky či dokonca prenosné systémy na ničenie vrtuľníkov alebo tankov, a niečo iné dodať vysoko ničivú techniku ako stíhačky alebo, ešte horšie, S-300. Slovensko by sa tak vystavilo možným odvetným opatreniam vo forme diverzných aktivít, ale aj nepriateľstvu pri vyjednávaní, napríklad o energiách.
Jedna vec je dodávať do krajiny útočné pušky, a niečo iné dodať vysoko ničivú techniku ako stíhačky alebo, ešte horšie, S-300. Slovensko by sa tak vystavilo možným odvetným opatreniam vo forme diverzných aktivít, ale aj nepriateľstvu pri vyjednávaní, napríklad o energiách.
V ľudových diskusiách počuť aj námietky, prečo by sme nemali dodávať zbrane krajine, ktorá sa bráni invázii. Okrem iného preto, že to veľmi nepomôže. Celé je to ako bitka dvoch chlapov pred krčmou. Väčší zjavne vyhrá, tak začneme tomu menšiemu do voľnej ruky dávať kamene či žiletky. Konflikt, ktorý by sa skončil krátkym pridusením jedného tým druhým zrazu naberie oveľa dramatickejšie rozmery.
Toto však nie sú veci, ktoré by mali riešiť ľudové diskusie či novinové komentáre, ale premyslená zahraničná politika. Tá nie je len o „euroatlantickej orientácii“ ale aj o taktických princípoch s kým, kedy, za akých okolností a s akými nákladmi či prínosmi sme ochotní spolupracovať ekonomicky, kultúrne alebo aj vojensky.
V ukrajinskej kríze sme pritom doteraz žiadnu taktiku nemali. Sme veľmi pasívnym hráčom, ako ukázal aj nevýlet premiéra Hegera do Kyjeva. Nejde o ten samotný akt, ale o to, že sme neprejavili nijakú snahu pomôcť zjednotiť stredoeurópske štáty, aby boli voči Ukrajine aj Rusku pri tomto konflikte aktívnejšie.
My tu totiž naozaj máme čo stratiť. V prípade, že sa obe strany v dohľadnom čase nedohodnú, konflikt prerastie do hnisavej, dlhodobej podoby, s prípadným rozdelením Ukrajiny na dve časti. Z veľkých ekonomík utrpí najmä nemecká, s ktorou sme my úzko previazaní. Zo Slovenska sa tiež stane do značnej miery frontová krajina.
Tieto širšie národné záujmy ale nezaujímajú malú, ale vplyvnú komunitu v Bratislave, ktorá žije doslova tým, že slúži niekomu inému, pritom čiastočne aj z našich verejných peňazí. Sú to organizácie ako STRATOPL, Slovenský inštitút pre bezpečnostnú politiku a podobné. Tie za veľmi lukratívnych podmienok budujú vplyvové siete a šíria propagandu a dezinformácie – sám som na príklady viackrát verejne upozornil.
V tomto prostredí sa pohyboval aj dnešný minister obrany Naď. Je však veľmi nebezpečné ponúkať sa ako teritórium pre boje veľmocí. Pozrime sa, čo to urobilo s Ukrajinou. Po najbližších voľbách by sa preto štát s týmito štruktúrami mal rázne porátať.