Pätnásť rokov bez Karola Spišáka

„Starec,” oslovoval rád svojich priateľov režisér Karol Spišák (17. augusta 1941 – 13. marca 2007). Aj mňa tak oslovil v marci 1995, v aute cestou do Prahy, do Divadla Na zábradlí, na prvú skúšku mojej hry Smrť v ružovom, ktorú tam režíroval.

27.03.2022 11:00
debata (3)

Opýtal sa ma vtedy: „Starec, a nebolo to nespravodlivé voči marcu, keď ho ľud vopchal do príslovia ,marec – poberaj sa starec' len preto, že sa to rýmuje?” „Mal ten marec smolu,” odpovedal som Karolovi. „Ale tak už to chodí, smutné s veselým.” „Máš pravdu,” súhlasil Karol. „Veď aj ja tak režírujem, tak sa chystám zrežírovať aj tú tvoju hru.”

No nijako sa tým neoslabuje fakt, že Karola poburovala každá nespravodlivosť. „Starec,” oslovil ma aj v marci o dva roky, keď mi vážne oznamoval: „Vzbúrili sme sa proti nim.” A neobanoval, že do toho šiel, aj keď ho to dočasne stálo miesto riaditeľa divadla v Nitre.

„Starec,” oslovil ma aj vtedy, keď sa ma veselo (a možno tiež v marci) opýtal: „A vieš, že sa bude zo slovníkov vypúšťať slovo režisér?“ Chcel som vedieť, čo tam bude namiesto toho. A on, otec dvoch synov režisérov, hrdo zvolal: „Spišák.“

Alebo táto, a tentoraz určite marcová, spomienka z roku 2000. V bratis­lavskom Istropolise chystalo divadlo Ge-dur inscenáciu Gogginových Mníšok. Pri práci na slovenskej parafráze tohto kláštorného muzikálu som sa nemusel obávať, že inscenácia prekročí hranice láskavého humoru. Jej režisér Karol Spišák bol zárukou, že láskavý humor sa prenesie z javiska do hľadiska.

Zrána pred prvou skúškou sme sa najprv poprechádzali po neďalekej tržnici – Karol bol labužník, podchvíľou vykríkol svoju obľúbenú vetu „takto ja žijem“ a ochutnal pri nejakom pulte nejakú dobrotu. Dobre naladený potom otvoril prvú čítačku slovami: „Dievčatá, skôr než sa dáme do práce, vypočujte si môj obľúbený Shakespearov sonet o koníkovi. Sú také dva. Ktorý je to, ten veselší?“ „Päťdesiaty,“ vravím. Karol otvoril knižku, ktorú som mu práve v ten deň venoval, a zarecitoval Shakespearov päťdesiaty sonet tak nádherne, až som sa čudoval, prečo sa častejšie nevenuje aj prednášaniu poézie.

Ale marec je nevyspytateľný mesiac, a hoci Karol ešte nebol starec, o sedem rokov neskôr som namiesto rozhovoru s ním mohol už prehovoriť iba pri jeho katafalku. Pripomenul som vtedy aj veselý Karolov nápad, ako by sa v slovníkoch dalo nahradiť slovo režisér. A rozlúčil som sa s ním druhým z jeho dvoch obľúbených Shakespearových sonetov o koníkovi – tým smutnejším.

Ani sa mi nechce veriť, že tohto roku v marci je to odvtedy už pätnásť rokov.

William Shakespeare SONET 51

Ach, ako zmorí cesta, keď z jej cieľa

nezve ma oddych ani pohodlie.

Viem len, že vzďaľujem sa od priateľa,

a inak moje myšlienky sú mdlé.

Tú ťarchu vo mne ledva nesie kôň –

unaví vzdychanie aj uši zvierat.

Akoby cítil konským inštinktom,

že jeho jazdec napreduje nerád.

Do slabín občas pobodnem ho stroho.

Zaerdží – zrýchliť však, to teda nie.

Jeho bok menej trpí pod ostrohou

než ja, keď znášam jeho erdžanie.

Pravdu mi prezrádza ten konský ston:

žiaľ predo mnou – a radosť za chrbtom.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #William Shakespeare #Karol Spišák #sonety
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy