Vládne duch optimizmu. Boric si s každým poriadne potrasie rukou, v dave sa nevyvyšuje a v stánku si dá hamburger. Svoju prezidentskú rezidenciu si zámerne vybral v trochu spustnutej štvrti neďaleko centra Santiaga de Chile. Boric je svojím vystupovaním antipolitik, vyčnieva z tradičnej politickej triedy a jej otrepaných fráz.
Je osviežujúce vidieť, že zrejme nenavštevoval seminár rétoriky alebo sa prinajmenšom na jeho prirodzenosti nepodpísal. Novinárov oslovuje krstným menom. To isté platí pre členov vlády, väčšinou mladých ľudí, z toho dvoch tretín žien, často členov študentského hnutia z roku 2011. Títo ľudia predstavujú pokrokovú, vzdelanú strednú vrstvu. Gabriel Boric má čo povedať. Hovorí o obsahu, o transformácii a dlhodobom rozvoji, o potrebe odvrátiť sa od doposiaľ zabehnutého neoliberálneho kapitalizmu. Zároveň sa usiluje tlmiť prehnané očakávania. V symbolickej rovine aj v politickom diskurze sú teda rozdiely oproti predchádzajúcim vládam očividné. Dá sa očakávať, že naozaj povedú k zmene orientácie politiky?
Otázka domorodých národov
K odpovediam treba pristupovať z viacerých uhlov pohľadu. V niektorých oblastiach, ktoré venujú pozornosť celkovej orientácii štátu, sa zmena politiky určite dá očakávať. Patrí sem predovšetkým moderná, na rovnosť orientovaná a ústavná politika. Okrem opatrení v postavení žien ide o presadzovanie právneho štátu, ľudských práv a tým aj boj proti svojvôli polície. Prvým jasným znakom je vymenovanie Izkie Sichesovej na post ministerky vnútra. Sichesová sa stala známou odhodlaným presadzovaním občianskych práv.
Extrémne represívny štátny aparát sa zrejme bude musieť prispôsobiť výraznej reštrukturalizácii. Pri protestoch v roku 2019 zomrelo množstvo ľudí. Viac ako 300 ľudí prišlo o zrak po zraneniach policajnými guľkami a zdokumentovali sa stovky policajných útokov. Zatiaľ však beztrestne a bez následkov pre políciu. To by sa malo zmeniť. Nový vzťah sa hľadá aj pri rokovaní s domorodým národom Mapuchov. Platné stanné právo v regióne na juhu krajiny, kde doposiaľ veľa Mapuchov žije, sa nepredĺžilo.
Či sa dočkáme aj ústavných základov proti neoliberálnemu vzdelávaciemu systému a v záujme solídneho verejného systému, ako to požaduje študentské hnutie, zatiaľ ostáva otvorené. Na rozdiel od predchádzajúcej ústavy z Pinochetovej éry, ktorá chránila predovšetkým bohatých, existujú aj snahy o ukotvenie hmotných práv, napríklad v rámci princípu sociálneho štátu. To však už stroskotalo na odpore v rámci ústavodarného zhromaždenia.
Konflikt s bielymi osadníkmi, často veľkými vlastníkmi pôdy, ktorí žijú na pôvodnom území Mapuchov, nemá po desaťročia konca. Veľmi problematické sú najmä spory so súkromnými lesníckymi spoločnosťami, ktoré využívajú tamojšie lesy. Lesy si predtým privlastnil štát a počas diktatúry Augusta Pinocheta ich za smiešne výhodných podmienok predal súkromným spoločnostiam. Je jasné, že vo vzťahu s pôvodnými Čiľanmi nebude nový začiatok jednoduchý. Napriek jasným prejavom pokusov o dialóg zatiaľ ministerku vnútra pri prvej návšteve regiónu privítali Mapuchovia kameňmi.
Koniec laissez-faire?
Zatiaľ čo ministri a štátni tajomníci bez výnimky vystupujú bez kravaty, jedna osoba sa odlišuje: Mario Marcel. Predchádzajúci šéf Centrálnej banky a predstaviteľ bývalej politiky obsadil dôležitý rezort financií. To by malo zabezpečiť kontinuitu a dôveru aj zo strany podnikateľov. Lebo napriek silnej antineoliberálnej rétorike sa jadro hospodárskej a sociálnej politiky pravdepodobne tak skoro nezmení. Vidno to najmä v prípade privatizovaného dôchodkového systému, ktorý, mimochodom, slúžil ako vzor pre Slovensko. V Čile je to veľmi nepopulárna politika, ktorá sa v roku 2019 opäť stala príčinou silných protestov.
Stará vláda na to reagovala kozmetickými opatreniami. Je príznačné, že v parlamente boli prijaté jednomyseľne. Veľmi pozitívne sa k týmto úpravám vyjadril aj Gabriel Boric. Neznamená to však predzvesť konca privatizovaného dôchodkového systému, ako to nahlas požadovali sociálne hnutia na protestoch v roku 2019. Práve naopak, prostredníctvom štátnych prostriedkov sa súkromný dôchodkový systém ďalej stabilizuje. Sociálne hnutia kritizujú regresívny charakter dotácií. Tie prospievajú predovšetkým lepšie situovanej strednej triede, nie však chudobným. Prijatím reformy sa premeškala historická príležitosť zásadne zmeniť dôchodkový systém.
Pokiaľ ide o možnosti ďalších zásadnejších reforiem, treba brať do úvahy i to, že vládna koalícia má v parlamente len polovicu kresiel. Bude preto asi ťažké nájsť väčšinu pre progresívne projekty a naozaj presadiť odklon od neoliberalizmu. Nová vláda napriek tomu smeruje k výraznému zvýšeniu sadzby dane – o päť percent. Prispieť by k tomu mali najmä bohatšie časti spoločnosti. V tomto vládne istý konsenzus. Nejde však ani tak o nové dane, ktoré sa majú zaviesť, ako skôr o zaplátanie existujúcich daňových medzier. Aj z ekonomického hľadiska sa hovorí o odvrátení sa od neoliberálnej laissez-faire politiky. Počíta sa s produktívnou transformáciou ekonomiky, ktorá by mala zohľadňovať aj ekologické kritériá s dôrazom na priemyselnú politiku.
Nová ústava: vízia a prax
Strategicky sa však teraz zdá, že hlavným cieľom vlády je zaviesť do praxe novú ústavu. Očakáva sa, že neskôr by to malo výrazne uľahčiť implementáciu základných reforiem, pretože základné kamene neoliberálnej politiky sú hlboko vpísané do stále platnej Pinochetovej ústavy. Novú ústavu v súčasnosti pripravuje ustanovujúce zhromaždenie a voliči by o nej mali hlasovať najneskôr do októbra tohto roku. Pôvodne boli nádeje na novú ústavu veľké. Mali by sa posilniť práva menšín, ako sú Mapuchovia, a liberálne občianske práva. Na to je aj v ustanovujúcom zhromaždení väčšina.
Či sa dočkáme aj ústavných základov proti neoliberálnemu vzdelávaciemu systému a v záujme solídneho verejného systému, ako to požaduje študentské hnutie, zatiaľ ostáva otvorené. Na rozdiel od predchádzajúcej ústavy z Pinochetovej éry, ktorá chránila predovšetkým bohatých, existujú aj snahy o ukotvenie hmotných práv, napríklad v rámci princípu sociálneho štátu. To však už stroskotalo na odpore v rámci ústavodarného zhromaždenia.
Požadovaná dvojtretinová väčšina pre interné hlasovanie umožňuje zástupcom konzervatívcov takéto návrhy zablokovať. Opatrná stratégia vlády na čele s Gabrielom Boricom má vo všeobecnosti zamedziť nadmernému protitlaku. Odvrátenie sa od neoliberálneho kapitalizmu sa preto v súčasnosti ukazuje viac rétorické ako vecné; v súčasnej chúlostivej fáze by mohlo vyvolať príliš tvrdý odpor bohatých vrstiev a finančného sektora. Zdá sa, že práve tie sú predpokladom úspešného potvrdenia novej ústavy vo všeobecnom referende.
Prijatie novej ústavy nemožno očakávať ako samozrejmosť, hoci sa nová vláda teší popularite. Neprekvapuje, že pravica a konzervatívci zostávajú k odklonu od Pinochetovej ústavy skeptickí a proti prijatiu novej ústavy by sa mohli úspešne zmobilizovať.
Na začiatok aspoň nádej
Nová vláda však veľa dosiahla ešte skôr, ako sa jej práca vôbec začala: nová symbolika a solidarita mnohým ľuďom opäť vrátili dôstojnosť a nádej. Predovšetkým sú zas vnímaní ako ľudské bytosti, nie ako spodina, ako to bolo zrejmé počas predchádzajúcej vlády. To už teraz znamená v každodennom živote veľký rozdiel. Uvidí sa, či je opatrný prístup k reformám sociálnej a hospodárskej politiky správnou taktikou na dosiahnutie podstatného odklonu od neoliberálneho ekonomického a sociálneho modelu aj z dlhodobého hľadiska. Sociálne hnutia a odbory si dilemu vlády dobre uvedomujú.
V súčasnej chúlostivej fáze novej ústavy sa preto doteraz vyhýbali otvorenej kritike novej vlády. V strednodobom horizonte, teda v zmysle sociálnych hnutí, sa nová vlna mobilizácie nebude dať obísť. Len to môže vytvoriť dostatočný protitlak na vládu, aby mohla čeliť odporu establišmentu a bohatých. Možný budúci odklon od zničujúcej politiky neoliberálneho kapitalizmu teda oveľa viac ako na samotnej vláde stále ostáva na ľuďoch, na tom, ako sa budú organizovať v zamestnaniach a na ulici.