Nejde len o zbabelý postoj Orbánovho režimu voči trpiacej Ukrajine, ktorý Maďarsko odlišuje od všetkých ostatných európskych krajín. Ak by Viktor Orbán vyhral po štvrtýkrát v situácii, že Putin nerozpútal vojnu, mohli by sme ľutovať ďalší posun Maďarska medzi autoritárske režimy. Európske vlády by možno dohodli vypnutie ďalšieho z množstva peňazovodov, ktoré Orbánov režim rozkráda v prospech vybraných klientov. Putinova agresia však mení všetko.
Maďarský naratív
Začnime z hľadiska naratívov o minulosti Maďarov. Jeden hovorí, že ak sa Maďari vo veľkých konfliktoch uplynulého storočia a pol postavili na niečiu stranu, vybrali si skôr tú, ktorá sa ukázala ako zlá. Platí to o porážkach po oboch svetových vojnách, aj po protisovietskom povstaní v roku 1956. Nie je potom divné večne trúchliť – nad porážkou revolúcie pri Világoši v roku 1849 či pri stredovekom Moháči – a ukájať sa megalomanskými rečami.
Druhý naratív možno predstaviť na postoji Viktora Orbána k Putinovej agresii. Sľúbil mier a bezpečnosť bez ohľadu na to, že ľudia dostanú vojnu a neistotu. Takýto postoj k vojne, ktorá najviac zmení Európu od pádu železnej opony, u nás reprezentuje Robert Fico a fašisti. Maďarsko Viktora Orbána nestojí na žiadnej strane, lebo veď pravda (o zabíjaní detí) je uprostred…
Pre Orbána ide navyše o vojnu „Slovanov“, s ktorou Maďari predsa nemajú nič spoločné. Tento postoj sa možno prihovára maďarskému sedliakovi, teda, že víťazstvo je v tom, že treba dejiny prečkať v úzadí, pripomína to však skôr postoj dieťaťa. Keď si zakryje oči, nebezpečie pominie.
Vyhlásenia Putina a Orbána majú spoločné témy ako skazenosť a slabosť Západu, dôraz na údajné konzervatívne hodnoty, snaha o vyjadrovanie sa v mene oveľa väčšej skupiny ľudí ako za obyvateľov vlastných krajín. Toto megalomanstvo je dôsledkom historických krívd voči ríšam pod etnickou dominanciou predkov dnešných Rusov či Maďarov.
Vyhlásenia Putina a Orbána majú spoločné témy ako skazenosť a slabosť Západu, dôraz na údajné konzervatívne hodnoty, snaha o vyjadrovanie sa v mene oveľa väčšej skupiny ľudí ako za obyvateľov vlastných krajín. Toto megalomanstvo je dôsledkom historických krívd voči ríšam pod etnickou dominanciou predkov dnešných Rusov či Maďarov.
Kým v symbolickej praxi takéto krivdy zatiaľ v Maďarsku stačia tak akurát na organizovanie rytierskych hier či stavanie júrt okolo Kecskemétu, ideálne za bruselské peniaze, Srbsko prezidenta Vučiča či Putinovo Novorusko pripomínajú najnovšie, že megalománia vie mať tisíce obetí.
Sociálna história orbánizmu a budúcnosť tohto modelu je však oveľa horšia. Znamená mafiánsky štát, slabé komunity v područí režimu, prežívanie na okraji inovácií pod zhovievavosťou nemeckého veľkopriemyslu, pod tlakom vysťahovalectva najkvalifikovanejších, pri rozkradnutých verejných službách… Podľa Orbánovho modelu Maďarsko nikdy nebude plnohodnotným členom západného klubu, zostane bojovať o odrobinky eurodotácií a asimilácia Maďarov v susedných krajinách – práve vďaka reakcionárstvu jeho politiky – bude pokračovať.
Maďari za hranicou
Orbánova ofenzíva v podobe malého imperializmu v „dunajskom bazéniku“ je viditeľná už pár rokov. Má rôzne svetové orientácie, najmä je však orientálna. Oživený mýtus o ázijskom pôvode Maďarov – turanizmus – je len jeho najvtipnejšou časťou. Podkladanie sa do ekonomického područia Číny a závislosti na Rusku sú pre budúcnosť oveľa nebezpečnejšie.
Aj u nás máme strategické firmy pod kontrolou budínskeho režimu a jeho klientov. Nevieme, aké záväzky bude plniť Maďarsko voči Rusku, čo všetko už u susedov vlastnia Číňania, netušíme o prítomnosti špiónov a diverzantov v Budapešti, držiteľoch zlatých pasov a podnikateľov s peniazmi ukradnutými ruským mužíkom.
Hoci sa z vykradnutých eurofondov v Budapešti poteší šahanský Pišta, že nemusí dokladovať ich pôvod na kúpu kosačky, opravený kláštor nájde aj slovenské kresťanské oko vlhké a kultúrny festival ponúkne mladým Maďarom zmysluplný čas, sú to len drobnosti, ktoré rozvojový model nerobia. Z podpory Maďarov za hranicami takto síce vyčnieva vysvietenie ruín Čabradského hradu, nie je to však podpora menšiny, akú naposledy výrazne systematizovala a posilnila účasť strany Most-Híd vo vláde.
Možno úspešne pochybovať, že financovanie etnogeta orbánovských strán, ktoré nie sú schopné dosiahnuť ani päť percent vo voľbách, nie je rovnaká potemkinovská dedina.
Čo môžeme robiť?
Výsledky maďarských volieb však čiastočne vzbudzujú na Slovensku nádej. Že sa inšpirujeme, ako to u nás nechceme mať. Maďarskí voliči masívne odmietli kultúrnu blízkosť k Západu, resp. absolútne podcenili jej kľúčový význam v turbulentných časoch. Slovenská skúsenosť s návratom na Západ po mečiarizme nám môže pomôcť.
Dôležitý však bude hlavne program rozvoja. Aby sa Maďari (aj Slováci) na juhu cítili ako súčasť hlavného prúdu krajiny. Možno v tom pomôže zelená transformácia, ktorá spolu s dôsledkami vojny pripomenie význam južného Slovenska ako obilnice krajiny. Bude zásadné, aby slovenské strany konečne postavili kandidátky napríklad nielen s polovičným zastúpením žien, ale aj pomerne k etnickej kompozícii obyvateľov.
Orbán ako stredoeurópsky malý Putin nám takto pomôže budovať demokraciu s našimi Maďarmi. Treba ešte vymyslieť odškodňovací mechanizmus v dôsledku tzv. Benešových dekrétov – a nemusí ísť práve iba o majetkové krivdy – a Orbánov Trianon, centrálny bod imperiálneho trúchlenia, vyhnije aj sám.
Tento svojráz – že Maďari sú štátotvornou súčasťou modernej politickej tradície – je už dnes definičným znakom Slovenska. V podobnej etnickej rôznosti je, mimochodom, aj sila ukrajinského politického projektu, ktorý Orbán Maďarom vytrvalo zhnusuje. Tešme sa preto, že pre tento náš model opaku orbánovského malého imperializmu nemusíme prinášať toľké obete ako Ukrajinci.