Tomáš Beňuška z Katedry bezpečnostných štúdií UMB v Banskej Bystrici si myslí, že naše zbrane sú momentálne omnoho hodnotnejšie na Ukrajine ako na Slovensku a prispievajú nielen k našej bezpečnosti, ale aj bezpečnosti našich spojencov z aliancie.
Naopak analytik Marek Dobeš tvrdí, že predstava, že ak tomu „slabšiemu“ začneme dodávať ďalšie zbrane, tak prispejeme k ukončeniu konfliktu, je nerealistická. Naopak, dôsledok bude ten, že obe strany začnú zvyšovať množstvá zbraní, ktoré prinesú ešte viac deštrukcie.
Naše zbrane na Ukrajine ochránia aj Slovensko
Tomáš Beňuška, Katedra bezpečnostných štúdií UMB v Banskej Bystrici
Odkedy sa začala ruská agresia proti Ukrajine, zaznievajú hlasy na všetky možné asociované témy, jedny hlasnejšie ako druhé. Aj zdanlivo proukrajinské názory často pochybujú o vhodných rozmeroch našej participácie v tomto konflikte.
Je, samozrejme, ťažké posúdiť, či názory typu „isteže neschvaľujem vojnu, ale…“ môžu byť považované za proukrajinské, alebo len za prosto alibistické krytie svojej rusofílie maskou humanitárnosti, no práve zo strany takýchto opatrných ľudí môžeme vidieť ich rovnako opatrný prístup k rozsahu pomoci, ktorú by sme mali našim východným susedom poskytnúť – napríklad len nevojenskú. A to považujem, v kontexte Slovenska, ako takmer totožné s nekonaním.
Keď ešte koncom roka 2020 Ruská federácia „len“ zhromažďovala vojská na ukrajinských hraniciach, v tom čase ešte len potenciálna vojna bola častým predmetom diskusií na hodinách s mojimi ukrajinskými študentmi. V tom čase sa ma pýtali, či v prípade, že sa vojna začne, im Slovensko príde vojensky na pomoc. Bolo pre mňa pomerne ťažké povedať, že hoci budeme jednoznačne stáť na ich strane, tak vojensky pomôcť nám medzinárodné právo neumožní. Na dôvažok som však dodával, že vojenská pomoc iba Slovenska ako takého by v prípade vojny na Ukrajine len pramálo zmenila. A to nás dostáva k tomu, prečo v skutočnosti pomoc vojenským materiálom je momentálne ešte cennejšia ako vojskom samotným.
Ešte skôr je však potrebné adresovať príčinu skepticizmu k rozsahu pomoci, ktorý som načrtol v úvode. Prečo by o tom vôbec niekto pochyboval, aby sme pomáhali aj vojensky? Prečo vôbec stojíme na strane Ukrajiny? Casus belli. Ukrajina sa v tejto situácii nachádza len a len preto, že už dlhé roky sa netají svojou snahou stať sa súčasťou Západu. Zmätené horúčkové sny o denacifikácii netreba poctiť pozornosťou, Ukrajina chcela stáť po našom boku vo všetkých sférach od politickej cez ekonomickú až po tú vojenskú a za túto „heretickú“ vôľu teraz platí životmi svojej populácie a životom svojej krajiny. A Západ Ukrajinu privítať aj chcel (apropo, Slovensko bolo určené ako štát, ktorý má pomôcť Ukrajinu pripraviť na vstup do EÚ), len to nestihlo byť zrealizované. Ukrajina je náš spojenec.
Ako sa Putin na začiatku svojej politickej kariéry netajil názorom, že sa nevie zmieriť s rozpadom ZSSR, tak sa na začiatku svojej invázie netajil tým, že po Ukrajine plánuje pokračovať ďalej. A od začiatku bolo zrejmé, že to, čo sa bude diať hlbšie v Európe, je priamo závislé od toho, ako urputne a efektívne sa bude Ukrajina brániť. Ak by vyšiel pôvodný ruský plán, a teda, že by Ukrajina padla do niekoľkých dní, celému Západu by sa spalo podstatne ťažšie, pretože Putinovi by nebolo treba viac k pomiateniu sa delúziou o ohromnosti Ruska. Jeho sebavedomie by začalo byť nebezpečne dorovnávané jeho ambíciami. Otec geopolitiky Friedrich Ratzel prirovnával štáty k žijúcim organizmom, so svojimi potrebami, životnými cyklami, motiváciami… Rusko nerozumie vyjednávaniu, nefunguje racionálne, bude tlačiť, až kým nebude zahnané silou, lebo to jediné pozná. A táto úloha pripadla momentálne Ukrajine. Toto nie je len ich vojna, ale aj naša.
Naše zbrane sú momentálne omnoho hodnotnejšie na Ukrajine ako na Slovensku a prispievajú k bezpečnosti nielen nás, ale aj našich spojencov z aliancie.
Rozumiem rovine argumentácie, že naše obranné zložky musia zabezpečovať obranu Slovenska, ale kde sa láme tá hranica, kedy ide len o obranu Ukrajiny a začína sa obrana nás? Keď budú ruské vojská na našom území? Dovolím si tvrdiť, že vtedy si v plnej miere uvedomíme, ako sme celé tieto roky situáciu podceňovali a ako málo daná vojenská technika na našom území zmôže. Našou jedinou bezpečnostnou zárukou v tejto situácii je naše členstvo v NATO, a to isté platí pre všetky ostatné štáty na vonkajšej hranici (s výnimkou Poľska, ktorému jeho historická skúsenosť s Ruskom stačila na to, aby sa správalo svedomito).
Naše zbrane sú momentálne omnoho hodnotnejšie na Ukrajine ako na Slovensku a omnoho viac prispievajú k bezpečnosti nielen nás a našich spojencov z aliancie, ale dokonca aj tých štátov, ktoré nemajú toľko šťastia, aby boli chránené záštitou mušketierskeho princípu a čakajú, či im Ukrajina vybojuje slobodu. Ak príde na to, aby sme využívali svoje zbrane na svojom území, bude už neskoro.
Zbrane zabíjajú nádej na mier
Marek Dobeš, analytik portálu polemag.sk
Predstava, že ak strane s menším počtom zbraní začneme dodávať ďalšie zbrane, prispejeme k ukončeniu konfliktu, je nerealistická. Dôsledkom, naopak, bude, že obe strany začnú zvyšovať množstvá zbraní a budú vo vojne používať extrémnejšie riešenia, ktoré prinesú ešte viac deštrukcie.
Každá vojna sa raz skončí, a čím skôr, tým lepšie. Vládne strany na Slovensku však úplne ignorujú snahy o mierové urovnanie konfliktu, na ktorých sa snažia participovať politici z celého sveta. I keď mierové rokovania intenzívne prebiehajú, naši vládni politici o nich mlčia. Naopak, predbiehajú sa vo vyhláseniach, ktoré konflikt, v ktorom Slovenská republika nie je priamym účastníkom, vyhrocujú. Počuli sme už vyhlásenia o tom, ako treba odpojiť ruský plyn a ropu. Bez ohľadu na slovenské firmy i domácnosti. Ďalej počúvame o tom, ako dodať Ukrajine náš vojenský systém S-300. Napriek tomu, že to medzinárodná zmluva zakazuje. A napriek tomu, ako napríklad USA reagujú na potenciálne dodávky zbraní z Číny pre Rusko a ako asi Rusko bude reagovať na dodávky zbraňových systémov na Ukrajinu.
Vláda tvrdo razí americký naratív konfliktu (pričom podľa prieskumu Focusu je 44 % Slovákov presvedčených, že za napätie medzi Ukrajinou a Ruskom môžu USA a NATO, oproti 35 %, ktorí ako pôvodcu napätia uvádzajú Rusko), neumožňuje svojim kritikom vystupovať vo verejnoprávnych médiách, prvýkrát v histórii samostatnej Slovenskej republiky cenzuruje médiá. Zneužíva prirodzený strach ľudí a vydáva vyhlásenia, ktoré situáciu neupokojujú, ale vytvárajú dojem, akoby Slovensko bolo vo vojne, alebo akoby bola vojna na Slovensku iba otázkou času. Dokonca zneužíva Políciu SR na šírenie nepodložených „prieskumov verejnej mienky“, ktoré po kritike polícia stiahla zo svojho facebooku. SaS toleruje svojho poslanca Osuského a jeho extrémistické výroky o tom, ako by mala byť Moskva pokrytá rádioaktívnym stronciom.
Predstava, že ak strane s menším počtom zbraní začneme dodávať ďalšie zbrane, prispejeme k ukončeniu konfliktu, je nerealistická. Dôsledkom, naopak, bude, že obe strany začnú zvyšovať množstvá zbraní, ktoré prinesú ešte viac deštrukcie.
Vláda jednoznačne stavila na geopolitickú príslušnosť k USA. Rezignovala na pomoc pri hľadaní riešenia na skončenie konfliktu či sprostredkovanie rokovaní a všetky jej kroky smerujú skôr k predlžovaniu konfliktu. Pritom vieme, že spoliehanie sa na USA ako zodpovedného partnera sa často nevypláca. Len z nedávnej histórie sú to príklady Gruzínska, Afganistanu či teraz Ukrajiny. USA profitujú z predlžovania konfliktu. Vytvárajú si priestor pre odoberanie svojho bridlicového plynu v Európe a na oslabenie budúcej spolupráce v európskom regióne.
Ak dodávame zbrane do oblasti vojenského konfliktu, eskalujeme napätie. Druhá strana bude robiť to isté. Vytvoria sa tak lokálne preteky v zbrojení, z ktorých majú zisky hlavne výrobcovia zbraní. Tí, ktorí strácajú, sú ľudia v zóne konfliktu a všetci občania, ktorí za zbrane budú výrobcom platiť prostredníctvom zvýšených daní a škrtov vo verejných službách.
No nie div. Elity majú vždy asymetrické riziko, (nielen) keď ide o vojenský konflikt. Majú vily či ranče v zahraničí, kam sa môžu na rozdiel od bežných ľudí odsťahovať. Majú dosť veľký majetok, aby zvládli zdražovanie či nedostatok tovaru, ktoré môže vojenský konflikt spôsobiť. Okrem toho vláda zneužíva túto krízu na odpútanie pozornosti od problémov na Slovensku, ktoré už dlhodobo nerieši a ktoré jej vo verejnosti vyniesli povesť najnedôveryhodnejšej vlády v našich dejinách.
Svet s množstvom zbraní nie je bezpečnejší svet. Je najjednoduchšie šíriť nenávisť a nehľadieť na dôsledky. Oveľa náročnejšie je hľadať riešenia, ktoré by smerovali k mieru a spolupráci. Tie sú to, čo pomáha. Ako povedal bývalý predseda VZ OSN Jan Kavan: „Stoltenberg tento rok v marci oznámil, že prijatie Ukrajiny do NATO nebolo nikdy na programe. Škoda, že to nepovedal o tri týždne skôr. Možno tým mohol zabrániť vojne.“
Každá vojna sa raz skončí a Ukrajina i Rusko tu zostanú. Budú musieť spolu koexistovať a my popri nich. Naši podnikatelia tam budú chcieť ďalej podnikať, turisti cestovať, vedci robiť spoločný výskum. Teraz sa rozhoduje o tom, či sa budeme pred svetom prezentovať ako krajina mieru, alebo ako krajina vojnových štváčov.