Francúzske voľby so zatajeným dychom

Slovenskí politici, na nedostatok návštev ktorých sa v tomto polroku počas predsedníctva Francúzska v Európskej únii nemôžem sťažovať, mi často kladú otázku, kto vyhrá francúzske prezidentské voľby (prvé kolo sa koná v nedeľu, druhé 24. 4.). V rozhovore sa často posunieme ďalej a diskutujeme aj o tom, čo by víťazstvo toho-ktorého kandidáta (kandidátky) znamenalo pre slovenský záujem.

07.04.2022 14:00
debata (13)

„Predpovedať je ťažké, a osobitne ťažké je predpovedať budúcnosť,“ povedal Yogi Berra; nebudem sa preto verejne siliť do odhadov víťaza, osobitne nie, keď dnešné prieskumy verejnej mienky ukazujú, že ani zďaleka nepôjde o jednoznačnú záležitosť. Súčasťou volebnej aritmetiky je ako v absurdnej dráme aj „čakanie na voliča“ (ktorý, verme, tentoraz príde…). Nehovoriac už o tom, že od vyslanca cudzieho štátu sa očakáva prirodzená zdržanlivosť pri prognózovaní dejov, ktoré sú výsostnou záležitosťou elektorátu krajiny pôsobenia.

Vari sa však tejto zásade nespreneverím, ak v narážkach ponúknem úvahu na tému druhej časti rozhovorov, teda na tému, zvolenie akého prezidenta si môžeme v skrytu duše želať. Pripomeňme, že tunajším ústavným systémom je hlava štátu vybavená najširšími výkonnými právomocami v Európe. Spätosť dvoch krajín, ich osudová previazanosť najmä v EÚ a v NATO, robustnosť dvojstranných politických, hospodárskych či vedeckých väzieb vytvárajú vzájomné závislosti, kde by tento druh úvah mal byť tolerovaný. Osobitne to platí vo svete, do ktorého sme sa 24. februára zobudili. Od vzniku samostatného Slovenska ešte nebola priliehavejšou floskula, že svet je „nebezpečným miestom“.

Ostať Európou

Minimálne strednodobým ústredným národným záujmom je dnes preto viac než kedykoľvek nastolenie takých udržateľných pomerov v širšom regióne (teda nielen na východ od Slovenska), ktoré nezastavia europeizáciu, modernizáciu, vyzrievanie otvorenej spoločnosti a spravodlivého štátu. Viem, Slovensko nie je raj, v čoraz väčšej miere však spoločne, dosiaľ skôr odspodu vytváraný komorný priestor umožňuje prežiť dôstojný život, uplatniť maximum z osobných daností a vychovať deti, vnučky a vnukov.

Ak už Vladimir Vladimirovič, majster nuansy, zaviedol reč na jadrové zbrane, spomeniem, že Francúzsko je jedinou západnou mocnosťou v EÚ, ktorá disponuje touto kategóriou odstrašenia.

Úlohu na nepochybne klzkom parkete mi v istom zmysle uľahčujú postoje, ktoré významné, v politickom zmysle rozhodujúce časti západoeurópskych spoločností vrátanej tej francúzskej pred jeho agresiou zaujímali k Rusku. Pozornejší čitateľ si všimol, že v posledných dňoch sa už pod vplyvom vojny viacero politikov verejne ospravedlnilo za to, že prepadli naivite: pristupovali k Rusku ako k štandardnej európskej krajine vedenej ambíciou dokázať svoju vyspelosť na iných poliach, než pri vraždení neozbrojených civilistov a manipulácii masy, nechali sa uniesť rečníckym obratom o dedičstve „veľkej ruskej kultúry“ (ako vzdelaním rusista pociťujem škodoradosť, keď do výpočtu mien občas z povrchnej znalosti zaradia aj Ukrajincov), že uverili vlastnej predstave o Rusku ako mocnosti schopnej v zákryte s Európou čeliť tu islamu, tam Číne, alebo rovno (quelle horreur!) USA. Krvou splatená povojnová, bezprostredná skúsenosť strednej Európy so stáročným východným despotizmom sa, naopak, až pričasto bagatelizovala.

Blúdenie kolektívneho Západu

A bolo by nepoctivé, ak by som pri výpočte peripetií 30-ročného blúdenia kolektívneho Západu pri hľadaní spôsobu spolužitia s Ruskom zabudol na nenásytnosť skorumpovaných jednotlivcov či na morálkou nezaťaženú honbu veľkého biznisu, ktorý tak rád namiesto politikov s demokratickým mandátom robí bezpečnostnú a zahraničnú politiku, za víziou večného rastu.

Situáciu nezjednodušuje konštatovanie, že či ste sa už ocitli na pravom, alebo na ľavom okraji, to, čo máte spoločné, je fascinácia autoritárstvom: mnohí európski politici, a to nielen v západnej časti Európy, ale aj podstatne bližšie k domovu, ešte aj dnes len zle maskujú slabosť pre Putina a jeho spôsob výkonu moci.

V poli reálnych účastníkov súčasného zápasu o najvyšší post pri bližšom pohľade prakticky pri každom nájdete jednu či viacero spomenutých ingrediencií – naivitu, pokútne poznanie reálií, cynický politický kalkul, obdiv k nehatenej moci. V kampani si, mimochodom, vôbec nepočína zle osoba, ktorá ešte nesplatila dlžoby ruskej banke za vedenie tej spred piatich rokov a novú financuje z pôžičky banky maďarskej. Iný kandidát sa od Putina nedokázal jasne dištancovať ani po masakre v Buči. Ešte ďalšiemu kandidátovi francúzske médiá priebežne pripomínajú jeho niekdajšie velikášske vyjadrenia o civilizačnej úlohe Ruska.

Bez prehnaných inotajov preto napíšem, že budem so zatajeným dychom, a to z hlboko slovenských dôvodov sledovať, koho sa francúzsky volič uprostred európskeho konfliktu rozhodne postaviť na čelo Francúzska. Ak už Vladimir Vladimirovič, majster nuansy, zaviedol reč na jadrové zbrane, spomeniem, že Francúzsko je jedinou západnou mocnosťou v Európe, ktorá disponuje touto kategóriou odstrašenia.

Či rozhodne o politikovi, ktorý má medzičasom silnú európsku bilanciu a preukázal schopnosť krajinu previesť niekoľkými vnútornými krízami, alebo ju vrátane jednej z najkompeten­tnejších armád, najschopnejších zahraničných a spravodajských služieb sveta odovzdá niekomu, kto viac či menej okato „visí na šnúrke od ruských gatí“.

© Autorské práva vyhradené

13 debata chyba
Viac na túto tému: #EÚ #Francúzsko #Vladimir Putin #prezidentské voľby #vojna na Ukrajine
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy