S ministrom práce sa zhodneme, že skupiny, ktorým chce pomôcť, sú na tom z hľadiska príjmov najhoršie. To však neznamená, že iné na tom nie sú tak zle, že by ich mal štát ignorovať. Za spoločensky nebezpečnú považujem najmä nevšímavosť k zhoršujúcej sa sociálnej situácii pracujúcich, ktorých reálne príjmy tento rok citeľne klesnú. Na Slovensku nie je žiadny odborník, ktorý by očakával, že nominálny rast platov sa aspoň priblíži k rastu inflácie a vo viacerých profesiách, najmä v ekonomicky slabších regiónoch sa reálny príjem pracujúcich prepadne až o 15¤%.
Už vlani rástli ceny životných nákladov najrýchlejšie za ostatných deväť rokov, ale hlavné výdavky domácnosti ešte pôsobili skôr utlmujúco. Ich ceny nenarástli ani o dve percentá. Štatistický úrad SR k tomu poznamenáva, že „rast cien tlmili lacnejšie energie, a to najmä plyn a elektrina.“ Lenže dnes sme už v druhom štvrťroku 2022 a podľa údajov NBS len v januári zdražel plyn o 20 %, elektrina o 12 % a ústredné vykurovanie o 11 %. Centrálna banka navyše očakáva minimálne 10 % rast cien potravín.
Za okolností, v ktorých sme sa ocitli, by masívnejšia jednorazová pomoc rozhodne nebola „nesystémová". Širšie koncipovaný jednorazový príspevok by bol prejavom solidarity s ťažko zvládnuteľnou finančnou situáciou slovenských rodín a pracujúcich.
Tieto údaje sú alarmujúcejšie, než sa na prvý pohľad zdá. Spomedzi 12 „odborov spotrebného koša“, čiže tovarov a služieb, ktoré slovenské domácnosti nakupujú, tvoria energie a potraviny najsilnejšiu skupinu. Na potraviny (vrátane nealko nápojov) priemerná rodina vydáva 18 percent svojich výdavkov a na bývanie a energie až 25 percent. S výdavkami na dopravu to znamená, že najvýraznejšie zdražovanie zasiahne bezmála polovicu nákladov na živobytie slovenských rodín. NBS pritom na budúci rok predpokladá ďalšie zvýšenie inflácie.
Tváriť sa v takejto situácii, že dokonca aj priemerne zarábajúci zvládnu zdražovanie bez pomoci, je zo strany vlády prejavom nepochopiteľného ignorovania reality. Štrajková pohotovosť lekárov je len prvým príznakom rastúceho pocitu nespravodlivosti medzi pracujúcimi ľuďmi. Čiže tými, ktorí svojimi daňami z príjmu prispievajú do štátneho rozpočtu už niekoľko rokov viac než firmy. Pracujúci si nedokážu dane „optimalizovať“, nevedia sa vyhnúť plateniu zdravotného a sociálneho poistenia a najmä nevedia „zatlačiť“ na svojich „dodávateľov“, aby im potraviny, energie a benzín predávali lacnejšie.
Za okolností, v ktorých sme sa ocitli, by masívnejšia jednorazová pomoc rozhodne nebola „nesystémová“. Dokonca aj pre pravicu je štát minimálne nástrojom solidarity. A širšie koncipovaný jednorazový príspevok by bol práve prejavom solidarity s ťažko zvládnuteľnou finančnou situáciou slovenských rodín a pracujúcich. Vláda nesmie nechať široké vrstvy obyvateľstva bez povšimnutia, lebo to povedie k nárastu nespokojnosti a v konečnom dôsledku spoločenského napätia. A nárast radikálnej spoločenskej atmosféry je rozhodne to prvé, čo dnes nepotrebujeme.
Doslova pred pár dňami vláda bez mihnutia oka schválila nákup nových zbraní a munície za pol miliardy eur. Mimochodom, z akých peňazí tento nákup zaplatí? Z daní pracujúcich. Pritom rozšírenie ohlásenej 100-eurovej podpory na všetkých s príjmom do priemernej mzdy by stálo asi 120 miliónov. Ťažko nájsť iný príklad pomýlených vládnych priorít.