Už teraz je jasné, že vojna na Ukrajine zásobovanie cenovo dostupnými potravinami skomplikuje. Rusko a Ukrajina sú najväčšími vývozcami pšenice na svete. Ceny komodity na svetových trhoch pre konflikt rekordne stúpajú. Len vo februári medziročne stúpli o 50 percent, v marci dokonca o 80 percent. Pritom pre viac ako tretinu svetovej populácie predstavuje pšenica základnú zložku stravy.
Do akej miery vojna na Ukrajine globálny nedostatok potravín prehĺbi, si dnes nikto netrúfa presne predpovedať. Napriek tomu sa musíme pripraviť. Pretože nehovoríme len o obyvateľoch najmenej rozvinutých krajín sveta. V dôsledku rastúcej inflácie sa nižšia dostupnosť kvalitných potravín nemusí vyhýbať ani slovenským domácnostiam. Jedinú možnú cestu, ako znížiť riziká, predstavuje prehodnotenie potravinového systému. Mimochodom, ten si zaslúži zmeny už desaťročia.
Ak by naši starí rodičia videli, ako “hospodárime” s potravinami, zalial by ich studený pot. Keby bol potravinový odpad krajinou, mala by tretie najvyššie emisie hneď po USA a Číne.
Riešenia potravinovej krízy preto dobre poznáme. Práve teraz je však čas ich začať aj realizovať. Prvým riešením je ekologizácia našej potravinovej produkcie. Vďaka tomuto kroku dokážeme zaistiť dlhodobo udržateľné poľnohospodárstvo, schopné obyvateľov uživiť aj v dlhodobej perspektíve. Pľundrovanie pôdy môže dočasne zvýšiť dnešné výnosy, no vždy na úkor budúcich výnosov. Drancovanie polí znižuje ich úrodnosť a útočí aj na bezpečnosť samotných potravín, nehovoriac o ďalších dosahoch na vodu či biodiverzitu. Pritom sa odborníci a odborníčky zhodujú, že obmedzenie nášho potravinového odpadu je jedným z najjednoduchších spôsobov, ako môžeme znížiť svoj negatívny vplyv na životné prostredie.
Druhým potrebným krokom je prechod na vyváženejšiu stravu. Teda podporiť a zdostupniť zdravé potraviny. Zvýšiť produkciu strukovín a znížiť závislosť celého poľnohospodárstva od škodlivých praktík. Pestovanie repky a kukurice s cieľom spaľovať ich vo forme biopalív je jednak nemorálne, ale má aj veľmi otázne “pozitívne” vplyvy na životné prostredie.
V neposlednom rade musíme okamžite začať riešiť problematiku plytvania potravinami. Z hľadiska nedostatku potravín v mnohých krajinách predstavuje vyhadzovanie jedla morálne dno každej spoločnosti. Pritom nejde o nový svetový objav. Som presvedčený, že ak by naši starí rodičia videli, ako „hospodárime“ s potravinami, zalial by ich studený pot. Keby bol potravinový odpad krajinou, mala by tretie najvyššie emisie hneď po USA a Číne. Pritom sa odborníci a odborníčky zhodujú, že obmedzenie nášho potravinového odpadu je jedným z najjednoduchších spôsobov, ako môžeme znížiť svoj negatívny vplyv na životné prostredie.
Pritom práve plytvanie je nielen nezmyselné v kontexte so stámiliónmi hladujúcich, ale zároveň nezodpovedné aj k životnému prostrediu. Očividné to je, ak sa pozrieme na environáklady spojené s výrobou napríklad chleba. Na vypestovanie obilnín spotrebovávame často umelé hnojivá, pri žatve a prevoze na spracovanie stroje znečisťujú ovzdušie a zvyšujú hladinu CO2. V mlynoch a pekárňach sa spotrebuje kvantum energie. Logistika do obchodov a domácností rovnako zaťažuje životné prostredie. A ak by sme nakoniec chlieb vyhodili na skládku, celý tento cyklus by bol zbytočný. A ako by povedali naše staré mamy, čo by za ten chlieb dali deti v inej krajine.