Ako uvádza analýza Wood Mackenzie, pandémia podčiarkla dôležitosť skrátiť dodávateľsko-odberateľské reťazce; vojna na Ukrajine dôležitosť mať spoľahlivých obchodných partnerov. Aj keď sa oboje podarí dosiahnuť, ceny s vysokou pravdepodobnosťou neklesnú. Zamedzí tomu faktor označovaný s dávkou nadsádzky ako koniec globalizácie resp. de-globalizácia.
Od globalizácie ku regionalizácii
Existuje závislosť medzi globalizáciou a infláciou. Akcelerácia globalizácie začiatkom 90. rokov 20. storočia mala za následok výrazný pokles cien v rozvinutých štátoch. Tak ako rástol index globalizácie, klesala priemerná miera inflácie. Priemerná miera inflácie v rozvinutých štátoch klesla z asi 10 % v 70. rokoch 20. storočia pred nástupom pandémie na menej ako 2 %. Nepriama úmera medzi rastom cien a indexom globalizácie naznačuje, že ak by sa naozaj realizovali de-globalizačné tendencie, mohlo by to viesť k rastu cenovej hladiny a jej ustáleniu na násobne vyššej úrovni ako spred roka 2020.
Pandémia a vojna na Ukrajine tendencie k čiastočnej de-globalizácii v hospodárskej a finančnej sfére podporujú. Zmrazenie rezerv Národnej banky Ruska (NBR) známe ako „finančná atómová bomba“ síce na určitú dobu spomalí naštartovanú de-dolarizáciu svetového hospodárstva, no sotva zastaví jeho pozvoľný rozklad na obchodno-finančné bloky, t. j. jeho regionalizáciu. Prezident Vladimir Putin podpísaním dekrétu o predaji ropy a plynu za ruble hodlal posilniť rubeľ, ktorý krátko predtým stratil 40 %, no musel súhlasiť, aby európske štáty mohli ďalej platiť eurami. Rusko eurá i doláre totiž potrebuje, lebo inak mu hrozí čiastočný default. Zmrazením rezerv NBR ruský štát nie je totiž schopný splácať zahraničný dlh (úrok a istinu) v eurách alebo dolároch.
Regionalizáciu hospodárskych a následne i finančných vzťahov bude urýchľovať iný dlhodobý faktor: klimatické zmeny. Dôsledky pandémie a vojny na Ukrajine nebudú trvalé, no dôsledky klimatických zmien tu s nami už zostanú navždy. Ak si to konečne pripustíme, budeme musieť aktívne usilovať aspoň o čiastočnú de-globalizáciu. Napríklad obmedzovaním dovozu zavedením uhlíkovej dane na dovoz do EÚ, obmedzovaním alebo zákazom dovozu čohokoľvek, čo nie je priateľské ku klíme i za cenu vyšších cien a pod. Klimatické zmeny budú mať na cenovú hladinu katastrofálnejšie a trvalejšie dôsledky ako zvýšenie cenovej úrovne, ktoré zažívame teraz.
Klimatické zmeny budú mať na cenovú hladinu katastrofálnejšie a trvalejšie dôsledky ako zvýšenie cenovej úrovne, ktoré zažívame teraz.
Krátko-, strednodobé a dlhodobé faktory cenovej úrovne naznačujú, že ceny sa alebo udržia na vysokej úrovni, alebo budú ďalej rásť. Z mála faktorov, ktoré by mohli pôsobiť proti rastu cien, je technický pokrok. Pripomeňme si, že v priebehu 10 rokov napríklad priemerná cena notebooku klesla z 1 292 USD na 692 USD…
Čo robiť?
Ak cenová hladina nebude mať tendenciu klesať, bude potrebné postupne prestaviť ostatné sociálno-ekonomické parametre. Pomôže to hospodárstvu a pomôže udržať sociálny mier. Tlak na rast mzdovej úrovne a na nové nastavenie sociálnej ochrany udrží kúpyschopný dopyt, zamestnanosť i sociálny pokoj. Prvé je v rukách odborov a zamestnávateľov, druhé v rukách vlády. Výhovorky vlády „nemáme z čoho“ neobstoja.
Inflácia odkrajuje z peňaženiek, no za podmienky nezhoršenej disciplíny pri výbere daní a odvodov zvyšuje absolútnu úroveň ich výberu. Igor Matovič, ktorý sa pochválil najvyšším výberom DPH od vstupu do EÚ, by mal byť zdržanlivejší. Ak daňová medzera DPH vlani medziročne klesla o 4,7 percentuálneho bodu a v percentuálnom vyjadrení dosiahla 18-ročné historické minimum, aspoň časť vyššieho príjmu DPH je dôsledkom vyššej cenovej úrovne. Inflácia v roku 2021 totiž dosiahla najvyššiu hodnotu za deväť rokov. Rast inflácie, ktorý podľa NBS bude v tomto roku medzi 7,6 až 7,8 % a v budúcom medzi 9,7 % a 13,8 %, by sa mohol priaznivo odraziť na vyššom výbere daní a odvodov. Inými slovami, „podušku“ na zvýšenie sociálnej ochrany, za predpokladu, že nedôjde k prudkému spomaleniu hospodárskeho rastu či k recesii, bude mať vláda k dispozícii.
O to, aby k recesii v EÚ nedošlo, by sa mali usilovať vlády i centrálne banky. Paradoxne, Hegerom a Sulíkom kritizovaná ECB robí v tomto smere najviac. I keď sa vystavuje riziku, že v snahe zabrániť tzv. stagflácii (kombinácii vysokej inflácie a nulového rastu) možno svoju opatrnú politiku preexponuje, je si zrejme dobre vedomá, čo by rýchle zvyšovanie úrokových sadzieb znamenalo.
Koncom 70. a začiatkom 80. rokov minulého storočia novovymenovaný guvernér centrálnej banky USA Paul Volcker v snahe osedlať infláciu, ktorá dosiahla v marci 1980 až 14,8 %, zvyšoval základnú úrokovú sadzbu postupne na 21,5 %. Inflácia poklesla, no výsledkom jeho politiky bola hlboká recesia, miera nezamestnanosti nad 10 % a bezprecedentné sociálne protesty. Tomu sa treba vyhnúť.