Vojna na Ukrajine: Po potope potopa

V knihe Ľudskosť uvádza Rutger Bregman množstvo údajov, ktoré dokazujú, že letecké bombardovanie civilných cieľov má málokedy za výsledok, že obkľúčení obyvatelia stratia vôľu bojovať. Naopak, posilňuje sa ich pocit spolunáležitosti, ochota navzájom si pomáhať a odhodlanosť na odpor.

24.04.2022 09:00
debata (21)

Pod takýmto tlakom ľudia zvyčajne ukazujú svoje najlepšie stránky. My, ktorí nežijeme tam, kde padajú bomby, ale pozeráme na vzdorujúce a utekajúce obete, svoje dobré stránky ukazujeme asi len polovičato. Teraz sa veľa hovorí o tom, čo sme sa naučili o Vladimirovi Putinovi alebo o Ukrajine, o bombardujúcom a o tých, ktorí bombardovanie trpia. Čo sa však učíme o sebe, ktorí sa (zatiaľ) na to z bezpečnej diaľky pozeráme? Ukázalo sa, že Putin je ešte horším násilníkom, než si donedávna predstavili aj jeho najzarytejší kritici.

A ukázalo sa aj to, že Ukrajinci nie sú len zdrojom lacnej pracovnej sily, pochádzajúci z neznámej krajiny niekde na východ od Košíc, ale všimli sme si aj to, že sú to statoční ľudia, ktorí majú stáročia staré kultúrne a politické tradície a ktorí bojujú aj za naše vlastné slobody. Čím sa ukáže, že sme my?

Dokážeme po tejto potope postaviť nový svetový systém, ktorý nás nebude tak ostro rozdeľovať medzi Východom a Západom, impériami a poddanými, veľmocami a ich nútene znepriatelenými spojencami?

Bola by veľká škoda, keby sme z toho všetkého vyvodili len toľko, že my sme boli vždy dobrí – len preto, že oni, tí druhí, Putin a jeho vojaci, boli vždy zlí. Je to lákavé, ale, žiaľ, nemôžeme vlastnú cnosť merať podľa hriechov našich nepriateľov. Nestávame sa automaticky lepšími len preto, že sa niekto iný stáva horším. Staneme sa lepšími len podľa toho, ako reagujeme na krízy a útoky, ktorým čelíme. Nestávame sa lepšími tým, že pokračujeme v niečom, čo sme vždy robili, ale tým, keď sami seba v kľúčovom okamihu zmeníme.

Keď Ukrajinci budú zasa slobodní – keď po mesiaci, roku či o dvadsať rokov budú môcť opäť riešiť svoje problémy sami, bez výbuchov bômb imperiálnej veľmoci na svojich uliciach, domoch a nemocniciach – dokážeme vybudovať lepší svet alebo sa vrátime k tomu starému svetu, ktorý katastrofu dopustil? Že prečo sa pýtam, keď by malo byť každému jasné, že popri odpore voči invázii a pri záchrane ľudských životov sú ostatné úvahy márne, frivolné, predčasné? Pýtam sa preto, lebo mi nie je jedno, do akého sveta vstúpime, keď z tohto všetkého napokon vyjdeme. Lebo keby sme mysleli, že svet je v zásade v poriadku, až na pár výnimočných násilníkov (alebo niekto by povedal násilníckych národov), nič by neprekážalo tomu, že svet prestane produkovať nových a nových zloduchov.

Človek tvorí ako Boh a ako Boh tvorí svojich vlastných hriešnikov na svoj vlastný obraz. Bojíme sa, sme žiarliví, trestáme neposlušných, sľúbime územia jednému a potom druhému a tretiemu národu, štveme ich proti sebe, staviame múry a hranice, posielame svojich priateľov na vpády do cudzích krajín a potom sa bojíme, že tí druhí budú robiť presne to isté, ale ešte horším spôsobom. Ani potopa, ktorá by vyniesla najhorších hriešnikov, nestačí na to, aby nové generácie prestali hrešiť. Na to by sa musel sám stvoriteľ zmeniť, museli by sme sa my sami zmeniť, aby sa zmenili aj tí druhí.

Dokážeme po tejto potope postaviť nový svetový systém, ktorý nás nebude tak ostro rozdeľovať medzi Východom a Západom, impériami a poddanými, veľmocami a ich nútene znepriatelenými spojencami? Systém, ktorý napríklad umožňuje krajinám integrovať sa do západných aj východných štruktúr zároveň, podľa ich vlastných potrieb, a nenúti ich, aby si medzi nimi vyberali, aby sa uzatvárali proti jednej strane len preto, aby sa mohli priblížiť tej druhej? Systém, ktorý dovoľuje každej krajine vstúpiť do medzinárodných únií bez vojenského nátlaku, ale tiež bez toho, aby musela platiť vstupné v podobe vypredania svojich zdrojov a nakupovania cudzieho tovaru? Dokážeme vytvoriť svetový poriadok, ktorý pred inváziou nechráni len platiacich členov jednej alebo druhej aliancie a ponecháva ostatných na osud, ale chráni úplne všetkých?

Kým sa tak nestane, nebudem spokojný, že sme boli my tí „dobrí“. Zatiaľ tým dobrým nie je nikto. Sú len bombardujúci, bombardovaní a všetci, ktorí sa z toho usilujeme vyjsť.

© Autorské práva vyhradené

21 debata chyba
Viac na túto tému: #vojna na Ukrajine #osobná zodpovednosť #koniec kapitalizmu