Svedčí o tom fakt, že celá pomoc je zostavená z dvoch „blokov“, a to jednorazových príspevkov rôznym skupinám obyvateľov, ktorých ideu prezentoval minister práce už pred niekoľkými dňami, a dlhodobej pomoci rodinám s deťmi, čo je akýsi „abstrakt“ z tzv. daňovej revolúcie, ktorú zase predstavil minister financií v novembri minulého roka. A tieto dva koncepty spojili do spoločne komunikovanej pomoci ľuďom pri zdražovaní.
Pomoc: systémová i nesystémová zároveň
Prvá časť pozostáva z jednorazových príspevkov domácnostiam v hmotnej núdzi, seniorom, opatrovateľom a asistentom osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, náhradným rodičom a zo zvýšeného prídavku na dieťa, a to všetko po 100 eur. Akékoľvek jednorazové príspevky vo všeobecnosti možno považovať za nesystémové riešenia, ktoré len plátajú diery deravej sociálnej politiky a slabého sociálneho štátu. Je to ako oprava výmoľov na rozbitej ceste, na chvíľu pomôže, ale o chvíľu sa jama objaví znovu. Riešením je nová cesta.
Druhá časť už javí prvky systémovosti a týka sa postupne zvyšujúceho sa prídavku na dieťa, daňového bonusu a služieb deťom. Evidentne cieli na posilnenie prorodinnej sociálnej politiky, ku ktorej sa táto vláda hlási, a pomôže najmä pracujúcim rodičom. Prídavok a jeho zvýšenie sa dotkne všetkých detí a jeho zvýšenie zasiahne aj najchudobnejšie domácnosti. Pri daňovom bonuse, ktorý značne porastie, už však možno do istej miery vyčítať prvky selekcie, keďže ten nepomôže nízkopríjmovým a nepracujúcim osobám a osobám v hmotnej núdzi, ktorí sú ohrození chudobou a sociálnym vylúčením a tiež čelia zdražovaniu.
Daňový bonus zvýši čistý príjem zamestnanca, keďže vďaka nemu zaplatí nižšiu daň. Druhý balík pomoci však vôbec nepočíta s dôchodcami, čo je veľké zlyhanie, keďže mnohí z nich vedú svoj život na hranici chudoby a pod ňou. Je škoda, že sa vláda neodhodlala riešiť výpočet a valorizačný mechanizmus životného minima, od ktorého sa odvíja napríklad výška nezdaniteľnej časti základu dane alebo dávky v hmotnej núdzi. To by bola systémová a dlhodobá zmena, ktorá by zasiahla väčšinu sociálnych skupín. Nebolo by potrebné vymýšľať jednorazové príspevky. Otvára sa aj otázka konečnej politickej podpory už konkrétnych legislatívnych a daňových zmien s dlhodobým dosahom na príjmy do štátneho rozpočtu.
Aký sociálny model chceme?
V posledných dvoch rokoch, keď čelíme niekoľkým krízam naraz, spoločnosť čoraz viac obracia svoje požiadavky smerom k štátu, od ktorého očakáva v ťažkých chvíľach pomoc – ekonomickú, sociálnu, inštitucionálnu. Aj pri tejto príležitosti si však musíme konečne zadefinovať, aký sociálny model na Slovensku máme a chceme dlhodobo mať. Nie je možné na jednej strane volať po štedrom sociálno-demokratickom modeli škandinávskych krajín, ktorý garantuje príjem a paušálny prístup k sociálnym službám každému, a to na základe kritéria občianstva a financovania z daní, a na druhej strane balansovať medzi reziduálnym modelom typickým pre anglosaský priestor, ktorý cieli primárne na boj proti chudobe a nezamestnanosti a závisí od výšky zdrojov, a industriálnym modelom typickým pre Nemecko a časť kontinentálnej Európy, ktorý zase cieli na udržanie príjmu pracujúcich, závisí od profesijného statusu a príspevku do systému sociálneho zabezpečenia a je financovaný najmä zo zdaňovania práce.
Aj správy o stave svetového šťastia dlhodobo ukazujú, že práve obyvatelia škandinávskych krajín patria medzi tých najšťastnejších. Určite k tomu prispieva ich sociálnopolitický model a štát blahobytu s prístupom ku kvalitným a širokospektrálnym verejným službám a sociálnej pomoci. Zo štedrého sociálneho systému benefitujú všetci vrátane vyšších príjmových vrstiev, ktoré do neho značnou sumou prispievajú. Na druhej strane akceptujú, že z neho pomáhajú iným. To eliminuje negatívne výkriky o „príživníkoch na sociálnom systéme a neschopnosti o seba sa postarať“ a zvyšuje ochotu takýto systém financovať.
Priblížiť sa k škandinávskemu modelu, vyžaduje okrem iného zásadnú prestavbu daňového mixu. Zaostávame v zdaňovaní pasívneho príjmu (napr. majetku), tlačíme na zdaňovanie toho aktívneho (napr. mzdy) a z progresívneho zdaňovania sa stala zakázaná téma.
Priblížiť sa k takémuto modelu a dúfať vo vyššiu mieru spokojnosti a šťastia ľudí na Slovensku vyžaduje okrem iného zásadnú prestavbu daňového mixu a tým nastavenie financovateľnosti sociálnych programov a kvalitných verejných služieb. Zaostávame v zdaňovaní pasívneho príjmu (napr. majetku), tlačíme na zdaňovanie toho aktívneho (napr. mzdy) a z progresívneho zdaňovania sa stala zakázaná téma. Pritom mantru o vysokom daňovom zaťažení (platí možno pri zdaňovaní práce) možno vyvrátiť faktom, že celkový podiel všetkých daní a odvodov na hrubom domácom produkte, tzv. daňová kvóta, je na Slovensku jeden z najnižších v celej EÚ. Zmeny však nemožno učiniť náhodnými zásahmi, keď sa to hodí alebo keď to situácia vyžaduje, ale prijatím filozofie, že zdaňovať treba najviac tam, kde je najviac peňazí.